Keď som sa pripravovala na prednášku o syndróme vyhorenia, dostala som otázku, čo tam vlastne budem rozprávať, keď vyhorenie znamená, že máme veľa práce. Veď stačí spomaliť, a tým sa to vyrieši. Kiež by! V skutočnosti je to zložitejšie.
Oheň vie byť dobrý sluha, ale zlý pán. Ak v živote robíme veci, ktoré sú s nami v súlade, ktoré naozaj chceme, vtedy horíme ohňom vášne. Zároveň si napĺňame potrebu sebarealizácie, ktorá je v Maslowovej pyramíde potrieb na vrchole trojuholníka. To, čo z takýchto pohnútok robíme, býva obyčajne zaujímavé, uveriteľné, inšpiratívne a aj pre iných príťažlivé. Takéto horenie je pre život prospešné a jeho dôsledkom je tiež akési „sebanabíjanie”. My ním získavame a zároveň obohacujeme svet. Existujú však aj iné formy „ľudského horenia”, ktoré môžu niekedy skončiť až vyhasnutou pahrebou. Tento typ plameňa rozdúchavame, keď seba, svoje potreby a emócie nevnímame alebo ich vnímame len veľmi obmedzene. No a potom kompenzujeme a unikáme, čo vedie k závislému správaniu a následne smeruje k vyhoreniu. Čím viac sme v živote „nútení” vzdávať sa vlastných postojov, tým viac v nás narastá vnútorný konflikt a stres.
Je stres príznak, alebo príčina?
Ľudia často považujú symptómy za príčiny. Väčšinový názor je, že vyhorenie vzniká nadmierou stresu. Pod pojmom stres sa rozumie stav, keď je dotyčný vystavený náročnej situácii alebo nepríjemným okolnostiam a žije v tom, že na ich zvládnutie mu chýbajú buď schopnosti, alebo zdroje.
Stres však v skutočnosti nevzniká samotnou situáciou, ale tým, čo si z nej urobíme my sami. Do stresu sa dostávame až vtedy, keď zisťujeme, že sa nám okolnosti vymykajú z rúk. Výsledky výskumov potvrdzujú, že pravým dôvodom vyhorenia je neporozumenie sebe samému a chýbajúce pozitívne vzťahy. Stres a preťaženie sú len vedľajšími faktormi.
Kto sú kandidáti?
Predpoklady na spaľujúci typ horenia mávajú ľudia, ktorých zvykneme nazývať racionálnymi bytosťami, lebo sa v živote viac spoliehajú na svoj rozum a už menej si všímajú emócie. Taktiež osoby typu „mal by som” tam smerujú. Slabé vnímanie a nedostatočné vymedzenie vlastnej hranice je tiež rizikovým faktorom a palivom pre oheň. Aj snaha žiť tak, aby to dobre vyzeralo, posúva bližšie k tejto možnosti. Výkonoví jedinci spolu s perfekcionistami majú tiež našliapnuté týmto smerom. Aj vy, čo príliš túžite po pokoji a harmónii, vyhýbate sa konfliktom a potláčate svoju agresivitu, sa môžete zaradiť medzi kandidátov. Dá sa povedať, že ľudia s potenciálom k vyhoreniu mávajú na seba veľmi vysoké nároky.
Poplach-odpor-vyčerpanie-ústup
Nikto však nevyhorí z večera do rána, každému vyhoreniu predchádza vývoj konfliktu. Ten prebieha v štyroch fázach a štartuje ho fáza poplachová. Prejavuje sa horúčkovitým hľadaním možností riešenia. Vtedy si kladieme otázky typu: „Čo robiť? Ako sa z toho dostať? Ako odstrániť tú hrozbu?” V tomto období zvyčajne prežívame nervozitu, nevoľnosť, neistotu a strach. Poplachovú fázu strieda fáza odporu, ktorá je vo vývoji konfliktu najzásadnejšou. Odporovanie totiž stojí veľmi veľa síl a často čerpáme aj z rezerv. Prežívanie charakterizuje hnev až agresivita, lebo čelím bezmocnosti a čím viac ju vnímame, tým viac sa toto prežívanie snažíme eliminovať. Človek sa cíti ako lev v klietke alebo ako myška v koliesku Každý odpor sa však raz skončí a nakoniec sa vyčerpáme vlastným odporovaním. Vtedy sa už ale nachádzame v tretej fáze, kde sa už začína samotné vyhorenie. Opakovane sa seba pýtame a vravíme si: „Prečo mi je tak hrozne?”Už je toho všetkého na mňa priveľa, už nevládzem, nestojím za nič.” Zisťujeme, že robíme veľmi veľa chýb z roztržitosti a vyčerpanie už nie je možné zmierniť odpočinkom. Kruh sa uzatvára poslednou, štvrtou fázou, kedy sa už rozhodujeme ustúpiť, vzdať sa, kapitulovať.
Ako z toho von?
Predchádzať hrozbe, ktorá v dnešných rýchlych časoch naberá na aktuálnosti stále viac, je možné akousi komplexnosťou žitia. Existuje šesť zásadných oblastí života, ktoré tvoria základ našej spokojnosti a zdravia:
- rodina/partnerstvo
- práca
- zdravie/fyzická kondícia
- sociálne kontakty
- individualita/koníčky
- viera/spiritualita (rozumej čokoľvek,
čomu veríš)
Predstavte si ich ako nohy šesťnohého chrobáčika, ktorý je stabilný len vtedy, ak sú všetky jeho končatiny približne rovnako silné. V kontexte tejto metafory potom aj my v prípade zlyhávania v jednej oblasti života alebo v prípade, že čelíme nejakej závažnej udalosti, sa môžeme oprieť zostávajúcich päť „nôh“. Ak však máme k dispozícii len jednu či dve nožičky, pomyselný chrobáčik sa môže prevrátiť na chrbát a ostať bezmocný. Zaradením spiatočky na ceste k vyhoreniu môže byť aj vedenie vnútorného dialógu. Čo sa to teraz so mnou deje? Ako sa cítim? Čoho sa bojím? Na koho sa hnevám? Čo potrebujem? Aký mám motív? Takýmto pýtaním sa svojho JA môžeme prispieť k vytvoreniu kontaktu a potom už len rozdúchať pahrebu a prikladať polienká autenticity do ohňa vášne.
Maja Kubišová
www.vztahovaporadna.sk
