Encounterové skupiny

Encounterové skupiny

Encounterové skupiny vychádzajú z princípov PCA, čo je skratka pre psychoterapeutický smer, ktorého hlavným predstaviteľom a autorom teórie je Carl R. Roger (1902 – 1987). Bol to americký psychológ, predstaviteľ humanistickej psychológie a zakladateľ takzvanej nedirektívnej psychoterapie.

Rogers vytvoril svoju teóriu hlavne na základe vlastných skúseností s klientmi v psychoterapii. Potom, čo sedel s ľuďmi a rozprával sa s nimi, vypozoroval, že posun v terapii sa dostaví, keď sú splnené nasledovné tri základné podmienky:

  • kongruencia– čím je terapeut viac sám sebou, nenadraďuje sa, nie je v pozícii autority, tým väčšia je pravdepodobnosť, že klient sa zmení a bude rásť. Zároveň platí, že terapeut si uvedomuje aj seba, svoje prežívanie, zvykneme hovoriť, že je v kontakte so sebou.
  • akceptácia– terapeut prijíma všetko, čo klient povie, bez akéhokoľvek hodnotenia v celej šírke jeho prežívania. Zjednodušene platí, že „klient nikdy nie je zlý”. Len vtedy u neho môže nastať zmena, terapeutický pohyb.
  • empatické porozumenie– terapeut dokáže zachytiť prežívanie klienta a dať mu spätne najavo, že vidí, čo prežíva. Klienta to upokojí, necíti sa sám, lebo zistí, že niekto je v tej pre neho ťažkej chvíli s ním.

Princíp nedirektívnosti je prítomný aj v encounterových skupinách. Obyčajne ich facilitujú dvaja ľudia, najlepšie muž a žena, aby bol zohľadnený aj mužsko-ženský princíp vo vzťahoch. (Nie je to však podmienka) Skupina pozostáva najčastejšie z 8 – 20 ľudí rôzneho veku a pohlavia, ktorí prichádzajú z rozličných prostredí, so svojou rozmanitou históriou a tým vytvárajú pestré spektrum – akúsi vzorku sveta.

Encounter kladie vo všeobecnosti veľmi málo podmienok. Okrem miesta, ceny a času diania či vypnutého telefónu mi nič iné nenapadá. Za cennejšie sa považuje, aby ľudia postupne sami prichádzali na to, čo je pre nich dôležité, čo chcú a čo nie, než aby vyhovovali vopred stanoveným podmienkam a očakávaniam zvonku. Skupina si vytvára vlastné normy a pravidlá, ktoré vznikajú na základe dohôd medzi jej účastníkmi.

Facilitátor nie je šéfom skupiny. Nevystupuje v roly autority a nepreberá zodpovednosť za jej členov. Samozrejme, to, do akej miery sa mu to darí, závisí aj od jeho osobnostnej zrelosti. Múdry facilitátor však vie, že ľuďom sa oplatí dôverovať a že direktívne ich viesť znamená opak. V našej kultúre sú ľudia odmalička zvyknutí, že im niekto povie, čo majú robiť. Rodičia, učitelia, starší, nadriadení. Keď sa posadia do encouterovej skupiny, často očakávajú to isté. V úvodných vývojových štádiách fungovania skupiny to so sebou prináša frustráciu, niektorí sa hnevajú, že to nikto za nich nechce robiť a myslia si, že by mal. Neskôr však zistia, že je to vlastne fajn a následne aj v živote prehodnocujú svoj vzťah k autoritám, čo je jedným z významných ziskov pôsobenia encouteru.

Skupinová dynamika sa rozbehne až po nejakom čase, preto sa skupiny organizujú tak, aby ľudia spolu trávili dlhší čas vkuse, napríklad celý víkend. Obyčajne býva takýchto víkendov (piatok až nedeľa) päť za rok. Rozprávajú sa medzi sebou, a tak vznikajú príjemné spojenia, ale aj napätia a vynárajú sa stále nové a nové otázky. Sú podporovaní k priamej a otvorenej komunikácii, k tomu, aby sa počúvali, aby si navzájom odpovedali na otázky. Zdá sa to jednoduché, ale v skutočnosti vôbec nie je. Stáva sa, že niekto položí otázku a iný odpovedá z úplne iného kontextu. Následne sa zistí, že pýtajúceho sa vôbec nepočúval, že vtedy rozmýšľal len o sebe.

Treba uviesť, že encounterová skupina nie je terapeutickou. Bežný, laický názor predpokladá skôr terapeutický model, kedy jeden povie svoj problém a ostatní sa mu snažia pomôcť s jeho vyriešením. Celkom častá reakcia človeka, ktorý o skupine počuje prvýkrát, býva napríklad aj takáto: „Aha, to je o tom, že som Anna a som alkoholička?” Encounterová skupina je hlavne pre ľudí, ktorí chcú aktívne a systematicky pracovať na svojim sebarozvoji. To, že sa stretnutia opakujú v pravidelných intervaloch dlhšiu dobu, prináša trvalejší efekt zmien. Podstatou sú interakcie medzi členmi, to, čo sa deje tu a teraz v skupine medzi „tebou a mnou”.

Skupina/facilitátor netlačia na dosahovanie cieľov u jednotlivca ani celku. Každý má svoj čas a svoje tempo. Tento fakt považujem za veľmi priaznivý pre vytváranie prostredia na zmenu. Taktiež témy sem prinášajú ľudia sami. Niekedy je to podľa toho, čo ich práve „tlačí”, inokedy sa ich téma vynorí v dôsledku diskusie a v neskorších štádiách je to už uvedomelá snaha niečomu v sebe pomocou skupiny porozumieť. Postupným zdieľaním sa s intimitou narastá dôvera u každého individuálne a aj skupinové prostredie sa stáva čoraz bezpečnejšie a prívetivejšie. Prijateľné je aj mlčanie, pokiaľ človek ešte nemá dosť dôvery. Skrátka, nič nemusíte, iba ak by ste chceli!

Člen encounterovej skupiny (ak je aktívny, lebo je možné si to len odsedieť a ostať nedotknutý) sa môže naučiť priamejšej komunikácii a väčšej otvorenosti. Má možnosť identifikovať svoje neporozumené strachy a ohmatať si bariéry v sebe, ktoré mu bránia v dosahovaní blízkosti s inými ľuďmi. Tým, že sa to deje takto „hromadne”, máte ako člen príležitosť testovať si aj svoje videnie iných ľudí. Postupne začnete jasnejšie rozlišovať odchýlky medzi tým, čo ľudia hovoria a tým, čo skutočne prežívajú. Začnete čítaj medzi riadkami, identifikovať podstatu, posolstvo z vypovedaného. Prináša to viac bezpečia vo vzťahoch a väčšiu sebadôveru. Už sa nemusíte spoliehať len na to, čo niekto povie, ale hlavne na to, čo vidíte (vnímate) vy.

Rovnako, ako sa vyvíja jednotlivec, prechádza vývojom aj skupina. Rogers popísal pätnásť štádií vývoja encounteru, od veľmi nepriamych vyjadrení „vtedy a tam”, trápneho ticha, cez vyjadrovanie negatívnych a následne pozitívnych pocitov, praskanie fasád, konfrontácie k pomáhaniu iným a vnímaniu „tu a teraz”. Skupina sa postupne pohne z bazálneho encounteru k zásadným zmenám správania v skupine i mimo nej až po zmeny postojov a hodnotového rebríčka. Z úvodnej často konfrontačnej skupiny napätých a neistých ľudí po konzistentnú, spolupracujúcu skupinu.

Problémy sa vyskytujú, ak sa tu ocitne niekto, kto má zatiaľ veľa obrán. Prostredie encounteru potom vníma ako príliš ohrozujúce. Ťažko unáša spätné väzby a nedarí sa mu vnímať ich ako nápomocné, vyhodnocuje ich ako útočné, namierené proti sebe. Myslím si, že je to z nedostatku sebadôvery, čoho dôsledkom je nedôvera v skupinu. Taký človek potrebuje viac individuálnu terapiu ako skupinu. Za „negatívne“ dôsledky encounterových skupín sa považuje (štatistický výsledok) aj to, že ak je jeden z partnerov v skupine, druhý nechápe jeho zmeny ako oslobodzovanie jednotlivca, ale ako vzďaľovanie sa od neho, čo môže so sebou priniesť veľkú záťaž pre ich vzťah, ktorú tí dvaja nemusia zvládnuť. Osobne si však myslím, že sa to stane len vo vzťahu, ktorý už bol predtým viac či menej narušený.

Na záver pridávam úvahu o tom, či je encounterová skupina naozaj pre každého. Môj názor je, že áno, len to človeku musí „zachutiť”. Ako vravia bratia Česi: „Někdo má rád holky, jiný zase vdolky.” Ak vám to nezavonia, nezacítite tam to živočíšne, ten závan slobody, tak to nedáte. Nie preto, že na to nemáte, ale preto, že to jednoducho nechcete. Počula som už rôzne vyjadrenia na túto tému a videla som veľa ľudí, ktorí boli zdesení aj takých, ktorí boli hneď na prvú očarení a fascinovaní. Treba to vyskúšať na vlastnej koži, ostatne ako všetko v živote. Len tak zistíte či s tým ladíte, alebo nie!

Mgr. Mária Kubišová