Je cieľ aj výhrou?

Čo je viac? Dosiahnuť cieľ, alebo akceptovať prekážku na ceste k nemu? Je viac doraziť napriek stratám, alebo je viac s pokorou to obrátiť v polke cesty?

Keď dosiahneme cieľ, dostaví sa úľava, uspokojenie, eufória. Čím je náročnejší, tým sú zisky väčšie. Potvrdíme si, že sa môžeme na seba spoľahnúť, že ak niekde sústredíme svoju energiu, zúročí sa. Overíme si, že nám nikde mimo neuniká. Akési sebapotvrdenie aj do budúcna. Ak chcem, tak do cieľa prídem!

Je to fajn takto sa uisťovať a vedieť to o sebe alebo sa tomu učiť. Ale čo ak sa objavia neprekonateľné prekážky?

Dobré či zlé?
Stalo sa vtedy niečo zlé? Nemalo sa to stať? Je to smola? Katastrofa? Alebo to môže byť v konečnom dôsledku aj dobrá vec a nová výzva?

Niekto  v takýchto situáciách hovorí, že mu život hádže polená pod nohy. Moja babka katolíčka vtedy zvykla povedať: „Koho Pán Boh miluje, toho s krížom navštevuje.“ Kladné či záporné hodnotenie teda dávame prekážkam len my. A od čoho to závisí? Povedala by som, že od nášho nastavenia. Či skutočne veríme, že „všetko zlé je nakoniec na niečo dobré“, alebo tomu neveríme.

Dôležitá fáza
Je to fáza, ktorá môže byť pre život významnejšia, lebo je viac rastová. Aj keď mi môžete oponovať, ako nedávno jeden klient, keď povedal: „Kto už by sa len chcel dobrovoľne trápiť?“ Ale sebauistenie dosiahnuté ťažším spôsobom je cennejšie. Čo môžeme zistiť? Predovšetkým to, že dokážeme pokračovať ďalej aj mimo plánu, že vieme zareagovať na nečakanú zmenu bez toho, aby nás to zomlelo. Siahneme si hlbšie do seba a preveríme si, čo tam je a koľko tam toho je. Výkon si vyžaduje hlavne snahu a sebadisciplínu, čo sú vôľové činnosti.

Strach robí divy
Niekedy je človek až tak veľmi vystrašený z toho, že by sa mu nemuselo podariť dosiahnuť vytýčenú métu, že sa rozhodne kráčať aj cez mŕtvoly. Horšie ako mŕtvolám popri ceste je  však nakoniec jemu, lebo je odsúdený na stály hlad. Takéto fungovanie je podobné napchávaniu sa rýchlymi sacharidmi, preto sýty nikdy nie je dlho. Navyše si neupevňuje zdravie, ale zaťažuje organizmus. Nemá to koniec, nikdy nie je dosť, opäť treba hľadať ďalší cieľ a uspokojenie je len dočasné.

Motív rozhoduje
Pravdou však je, že zameranie sa na cieľ so sebou nesie aj veľký motivačný náboj. Čo ale za tým je? Čo nás vtedy tak ženie dopredu? Nech rozmýšľam ako rozmýšľam, stále mi vychádza len jedno, že za tým stojí silná túžba získať ocenenie. Povedala by som, že ho chceme získať predovšetkým od niekoho zvonku, že existujú relevantné osoby, konkrétne jedna najdôležitejšia, ktorá by si náš úspech mala všimnúť. A práve tu by mohol byť pes zakopaný!

Ak by som mala na záver odpovedať na otázky položené v úvode, musela by som skonštatovať, že jasného víťaza nemám. Možno aj preto, že je to ako porovnávať hrušky s jablkami. Neexistuje vhodná merná jednota. Myslím si však, že v živote sa skôr či neskôr objaví problém, ak sa jednej zo situácií snažíme vyhýbať, ak obe neberieme ako „normálnu“ súčasť života.

Maja Kubišová