Moja babka vedela o živote všetko!

Narodila sa ešte v devätnástom storočí a nikdy nebola ďalej, ako v okresnom meste. Mala osem ľudových a poznala niekoľko maďarských slov. Občas ich použila, možno preto, aby sa pochválila, že aj ona ovláda cudzí jazyk.

Zdalo sa mi, že ju tá vedomosť celkom teší, vždy mi však pripomenula, že sa musela maďarčinu učiť nasilu, lebo učiteľ ich bil trstenicou, keď niečo nevedeli. Jediná knižka, ktorú kedy čítala, bola biblia. Ona ju volala: „Svaté písmo”. Každý deň po obede ju brávala do rúk a sústredene čítala. Aj keď ju za tie roky už musela poznať hádam aj naspamäť, nevšimla som si, že by ju čítanie nudilo, ba práve naopak, vždy vyzerala, akoby držala v ruke nový zaujímavý román – brala to vážne. Obdivovala som, ako trefne vedela použiť nejaké podobenstvo vyčítané z toho jej „písma” na reálny život. Žila v časoch a v prostredí, kde boli ľudia voči sebe otvorení, minimálne bolo otvorenosti oveľa viac, ako v súčasnej „vzdelanej a kultivovanej” spoločnosti. Dnes mnohí vedia nepomerne viac o čomkoľvek, ako vedela ona, majú oveľa viac rôznych informácií, ale o vzťahoch by mohla ešte aj dnes vyučovať.

Múdry či hlúpy?

Niekedy sa pozastavím nad tým, ako je možné, že človek, ktorý je vzdelaný a inteligentný, je až taký nevedomý v oblasti vzťahov. Občas dokonca až naivný. Ako vznikol ten obrovský prepad, také medzery v porovnaní s inými oblasťami života? Myslím si, že to hodne súvisí i s tým, že v bežnom medziľudskom styku sa používa viac pretvárka, ako pravda. Netvrdím, že ľudia účelovo klamú, ale jednoducho nosenie akejsi masky, dnes honosne nazývanej aj imidž, je bežnou záležitosťou a dokonca to býva cenené. Vraj je to aj slušné, veď predsa nemôžete povedať každému všetko, čo vám práve napadne, vravia zástancovia tohto prístupu. Pravdivý a prirodzený človek je považovaný skôr za prostorekého, pričom toto hodnotenie je negatívne. Z takýchto vzájomných kontaktov je potom len veľmi ťažké naučiť sa niečo viac o ozajstných vzťahoch. Jednoducho, je to zlý študijný materiál. Akoby ste sa mali učiť čítať zo zatvorenej knihy. Dostanete sa tak maximálne po nadpis a meno autora.

Počiatok…

Začína sa to už v detstve, v rodine. Deťom je odmalička ponúkaný iný obraz vzťahov, ako je ten skutočný, reálny. Existuje predsudok, že im treba ukazovať správny vzor a nezaťažovať ich problémami dospelých. Akási všeobecne uznávaná pripravenosť rodičov chrániť deti pred nepríjemnosťami života. Ešte tomu nerozumejú a príliš ich to zaťaží. Často sa však rodičia boja toho, že ak by pred deťmi ukázali aj svoje slabosti či neistoty, stratili by autoritu. Ja si však myslím, a mám to overené aj na sebe, že opak je pravdou. Vraj pred deťmi sa nemá hádať! Sú páry, ktoré mi vravia, že na hádky nemajú vôbec priestor, lebo sú tam stále deti a pred nimi je to neprípustné. Myslia si, že im to môže poškodiť. Viac ako rodičovská hádka však deti zneistí to ticho po nej, to, že vnímajú, že sa potom deje niečo nedobré, že mama a tato sú si viac vzdialení, že doma je akási ťaživejšia atmosféra. Samotná hádka nie je problém, ale fakt, že po nej nepríde k porozumeniu, k dohode. To je to ohrozujúce a nielen pre deti, ale aj pre jej aktérov.

Pokračovanie…

Neskôr, v dospelosti sa môže zdať, že vzťahom rozumieme, veď ich predsa žijeme každodenne. Všetci máme nejaké vzťahy, a tak nikoho táto téma neobíde. Všimla som si, že pre mnohých je neznalosť v tejto oblasti zahanbujúca. Pre iných je to zas citlivá téma. Dotýka sa emócii a môže človeka priviesť do rozpakov. Čo ak sa ukáže niečo, čomu ani on sám nerozumie, vyjde najavo niečo, čo ani on o sebe nevie? Občas bývam svedkom toho, ako niekto povie: „Fíha, tak to sú už ťažké filozofické témy, bavme sa radšej o niečom normálnom.” Vtedy sa pravdepodobne ozval prvý zasiahnutý! Alebo reakcie typu: „Veď ja to robím najlepšie ako viem, tak čo viac by som mal?!” Ale čo ak to najlepšie vôbec nie je dobré? Myslím si, že aj vzťah, ktorý mohol mať dobré vyhliadky do budúcnosti, je možné pokaziť „vlastnou slepotou”. A to je škoda, nie?

Skúška správnosti

Americkí vedci nedávno dokázali, že múdrosť našich starých mám a otcov je (zdá sa) bezmedzná. (Samozrejme, nie všetkých, staroba nemusí automaticky znamenať múdrosť.) Ja sa vždy poteším, keď mi moje vedomosti získané vzdelaním, také tie „psychologické múdrosti” sedia s tými, čo boli kedysi povedané írečitým jazykom mojej babky. Vtedy viem, že je to určite tak! Je to overené skutočným životom. Okrídlená veta, ktorú pozná určite každý, kto kedy navštívil našu encounterovú skupinu: „Jaký išól, takú našól” je tiež z jej repertoáru. Aj keď ona zrejme nie je jej autorkou a tiež ju počula možno od svojej babky či mamy – rozumela jej a často ju používala, keď niekto horekoval nad nejakým vzťahovým problémom. Vraví o základnom princípe fungovania vzťahov a síce, že na čomkoľvek, čo sa kedy medzi dvoma ľuďmi udeje, má každý z nich svoj päťdesiatpercentný podiel. Niekedy si vravím, že by som si v mojej vzťahovej poradni vystačila aj s touto jednoduchou vedomosťou získanou v detstve od mojej babky. Považujem ju za základ!

Maja Kubišová

www.vztahovaporadna.sk