Neznášam „pozitívne myslenie“!

Posted in Blog
Neznášam „pozitívne myslenie“!

Ak ste práve z niečoho smutní a nechcete vynakladať energiu na to, aby ste to pred svetom skrývali, tak je veľmi pravdepodobné, že vás skôr či neskôr začnú ľudia utešovať a nabádať na pozitívne myslenie. A to je to, čo ja fakt neznášam! Zároveň som presvedčená, že to nepomáha, ale zaťažuje.

Prečo utešujeme?

Utešovateľ vtedy nie je vôbec empatický, naopak, chce čím skôr vybŕdnuť z pre neho nepríjemnej situácie, kedy jeho náprotivok prináša medzi nich svoj smútok. Myslím si, že to je hlavný a zároveň jediný dôvod na utešovanie druhého človeka. Môžete mi oponovať, že vy to robíte preto, lebo vám je toho človeka ľúto, že ho máte radi, že nechcete, aby trpel, no a pravdepodobne by ste ešte na svoju obhajobu povedali,  že mu chcete pomôcť. Možno vám to aj uverím, ale nepresvedčíte ma, že to je to podstatné.

O čo v skutočnosti ide?

V skutočnosti z toho však chcete zdrhnúť. Ak by ste nechceli, zostali by ste s ním v jeho ťažobe, aby tam nebol sám. (Myslím si, že zároveň je to aj jediné, čo skutočne pomáha.) Neponúkali by ste mu pozitívnu perspektívu budúcnosti, nenavrhovali rôzne možnosti riešenia problému, nesnažili by ste sa ho ťahať na pre vás bezpečnejšie miesto, niekam ďalej od jeho smútku. Áno, to je ťažšia cesta. Tá ľahšia môže ísť napríklad tadiaľto: „Už neplač, utri si slzy, no vidíš, to je už oveľa lepšie, keď sa usmievaš.“ No, asi aj je, ale pre koho?

Prečo sa vyhýbame?

Prečo sa tak veľmi chceme smútku vyhýbať? Čo to je? Zlozvyk? Predsudok, že smútok je prejavom slabosti? Obava, či sme dosť silní? Názor, že silní to zvládnu sami tak, že okolie nič nezbadá? Pritom smútok je naša „normálna“ emócia, rovnako ako radosť, tá je však viac preferovaná, tú chceme ukazovať, naopak smútok sa snažíme zatajiť. Možno práve preto sa tak vydesíme, ak na neho v nejakej interakcii narazíme a možno aj preto začneme  iným radiť: „Mysli pozitívne a ver!“ Máme v sebe ukrytých toľko smútkov, že ten cudzí je až príliš veľkou záťažou, veď sami máme dosť vlastných neskladovateľných zásob.

Ja sám, ty sám

A tak radšej zostávame so smútkom sami a následne do samoty posielame aj tých druhých, ktorí nájdu odvahu a ukážu ho. Nie je to škoda? Prečo nebyť spolu aj v takýchto chvíľach? Lebo ak sa chceme zdieľať len s radosťou, potom sa nám môže zdať, že jej je v živote akosi málo, potom je len málo skutočných príležitostí byť spolu…

Maja Kubišová