Obrie bábätká

Obrie bábätká

Žijeme v časoch obrovského technologického rozvoja. Jeho tempo je stále rýchlejšie a svojím vplyvom zasahuje aj sociálne vzťahy – vytvára tlak na rodinné štruktúry, ktoré následne prechádzajú veľkými zmenami.

Patriarchát sa postupne vytráca a objavuje sa nový fenomén, niečo, čo tu ešte nebolo – kult dieťaťa. Z dnešného pohľadu už dieťa nevďačí za svoj život rodičom, ale naopak, dáva zmysel ich vzťahu. Ešte dve generácie dozadu žena vravievala, že chce dať dieťa svojmu mužovi, dnes môžeme počuť ženu hovoriť, že chce otca pre svoje dieťa. Vnímate ten rozdiel? Tento fakt sa výrazne prejavuje aj vo vý- vine osobností dnešných detí. Máme veľa, žijeme v prebytku, nikdy v histórii sme sa nemali lepšie a chceme dopriať hlavne našim deťom. Už keď sa majú narodiť, je okolo toho obrovský rozruch. Kedysi žena porodila, dieťa zavesila do plachtičky medzi stromami a pokračovala v práci na poli. Dnes je takáto predstava úplne sci-fi, hoci fyziologicky sa nič nezmenilo a to isté by zvládla aj žena 21.storočia. Ako sa vraví: Všetko je otázkou postoja, no a ten sa zmenil!

Dieťa nechce zbožňovanie

S obrovskou pompou sa očakávaný tvorček rodí, aby bol oslavovaný, zbožňovaný, milovaný. Ešte ani netuší, čo je svet a už ho svojou prítomnosťou výrazne ovplyvňuje. „Len aby sme mu dali úplne všetko, čo je možné dať. Všetko hmotné, intelektuálne, emocionálne,” vravia si dnešní rodičia. Ale ako to má malý človiečik všetko absorbovať? Anglický psychoanalitik John Bowlby píše: „Deti, ktoré sú stredobodom vesmíru, sú na tom veľmi podobne ako citoví deprivanti.” Nadbytok spôsobuje to isté, čo nedostatok! Tento fakt si drvivá väčšina rodičov vôbec neuvedomuje, lebo je to akosi zvláštne povznášajúce, nevnímať vlastné potreby a „všetko” dávať dieťaťu. Človek sa cíti lepším. V skutočnosti je to však škodlivé.

Ťaživé pohladenia

Možno sa pýtate: „Ale čo je na tom zlé? Môže veľa lásky škodiť?” To asi nie, ale to nie je „čistá”, nepožadovačná, slobodná láska. Je to láska zranených ľudí a tým bôľom je aj poznačená. Je iné, keď hľadíte dieťa rukou, ktorá vás nebolí a rukou, ktorá je zlomená. Potom je pohladenie akési ťažké a spätne vyvoláva potrebu chrániť a byť vďačný. My rodičia (pokiaľ sme nezrelí) máme tendencie liečiť si svoje zranenia prostredníctvom detí, napríklad tak, že ich zaplavíme tým, čo v detstve chýbalo nám. No a navonok sa to tvári ako láska. Sigmund Freud v tejto súvislosti píše: „Neuropatickí rodičia, ktorí bývajú náchylní k nesmiernym nežnostiam, svojím láskaním pravdepodobne prebudia v dieťati dispozíciu k neuróznym chorobám.” Nejedná sa totiž o nadmieru rodičovskej lásky, ale o nevedome získanú úzkosť, ktorá pramení zo strachu zo straty, ktorá sa zákerne a nenápadne vkráda do každodennej reality.

Tuhé prepojenia

Sedela u mňa matka, ktorá prišla s tým, že je v jej živote veľmi veľa úzkosti, ktorá ju obťažuje už na dennej báze. Spýtala som sa, čo je jej najväčším strachom. Odpovedala mi, že sa najviac bojí o život svojho syna, toho, že by sa mu mohlo niečo zlé stať. A tak ho svojím strachom dusí. Sústavne mu je v pätách. Chodí za ním, kontroluje ho, premýšľa o možných nástrahách. Aj od neho chce, aby bol opatrný, lebo mamička sa veľmi bojí. No a čuduj sa svete, chlapec má stále nejaké zranenia. Mama nežije svoj, ale jeho život. Je na každom jeho tréningu, na každom zápase, trávi s ním všetok čas. Nič na svete nie je pre ňu porovnateľne príťažlivé. Dokonca prestala spávať s manželom, lebo syn raz omylom vošiel do spálne… Keď sme hľadali možnosti, kam inde by mohla sústrediť svoju pozornosť a prestať používať syna, bola stratená ako Alenka v Ríši divov. Akoby bol svet bez jej miláčika úplne prázdnym miestom. Neslávne známym extrémnym príkladom tohto javu, ktorý poznáme z histórie, je životný príbeh Adolfa Hitlera. Aj on bol jediným zdrojom šťastia pre svoju matku Kláru, ktorá ho zahŕňala a súčasne dusila láskou, nadmerne ho ochraňovala a hýčkala. Výsledkom takejto výchovy bol submisívny tyran. Svedectvo o tom podal aj ich rodinný lekár, mimochodom žid, ktorý povedal, že nikdy nevidel silnejšie primknutie. Ešte aj v bunkri, kde Hitler spáchal samovraždu, mal pri sebe fotku svojej milovanej matky.

Klietka z lásky

Keď dieťa vyrastá v emočnom prebytku, začne vidieť seba ako stred sveta a nenaučí sa vnímať vnútorný svet iných ľudí. Vôbec sa u neho neobjaví potreba investovať aj do druhého človeka. Je uväznené v klietke z lásky a nachádza sa iba v známom prostredí, objavovať neznáme mu totiž nedovolia. A tak v ňom zabíjajú túžby. Mala som možnosť vidieť do života chlapca, ktorého túžby boli takto udusené hneď v zárodku. Nech prišiel s akýmkoľvek nápadom, okamžite bol zahltený ideálnymi podmienkami na jeho realizáciu. Vždy mu nakúpili kompletnú výbavu, zaplatili učiteľa, vozili ho tam. Chcel byť rockovým gitaristom a jediné po čom túžil, bola možnosť hrať v nejakej starej garáži a mať náročné podmienky, ako mal kedysi Kurt Cobain. Bohužiaľ, to jediné sa mu splniť nemohlo! V takomto dieťati sa potom objavuje pocit viny a zlyhania z toho, že všetko dostal a nedokázal to využiť. Dôsledkom je strácanie vlastnej hodnoty.

Dospelí kojenci

Práve z tohto vášnivého rodičovského záujmu o deti, ktoré sú obklopené hmotným a sociálnym dostatkom, vznikajú takzvaní obrí kojenci. Ich rodičia im prejavujú nadmieru lásky, čo býva, ako som už spomínala, príznakom ich vlastnej zraniteľnosti. Títo prerastení kojenci s hypertrofovaným narcizmom bývajú sympatickí a nadšení, no rovnako tak plachí a pasívni. Zákerné je, že to, že majú problémy, obyčajne zbadáte až v puberte, lebo až v adolescencii, pri hľadaní partnera, sa naplno prejaví ich obrovský strach zo závislosti. Vo vzťahoch mávajú potom tendencie podriaďovať sa a seba vnímajú ako menejcenných. Symbiotické detstvo a prílišné splynutie s rodičom im totiž bránilo vytvoriť si vlastnú osobnosť. Tento model, ktorý sa začal objavovať v prostredí amerických detí, sa rozmohol už aj v Európe. Model, kde autoritu v rodine preberá dieťa, lebo jeho potreby musia byť za každú cenu saturované, spôsobuje nemožnosť separácie a pocit obrovského nesplatiteľného dlhu.

Škodlivý stereotyp

Nič nemá k dokonalosti ďalej než dokonalý rodič. Ja som zatiaľ takého nestretla a ani nepoznám nikoho, kto by v rodičovstve nepochybil. Naopak vidím, ako sa všetci stereotypne snažíme ukazovať sa pred dieťaťom ako perfektní, obávame sa totiž, že ak by dieťa odhalilo naše slabiny či neistoty, klesli by sme v jeho očiach, utrpela by naša rodičovská autorita. Má to však aj iný dôležitý aspekt, ktorý si málokto uvedomuje. Keď sa rodič dopustí chyby, dieťa sa má voči čomu búriť, čo mu dodáva odvahu čeliť aj iným prekážkam v živote. Rodičovské pochybenie tak vlastne podporuje jeho nezávislosť. Dieťa si povie niečo v zmysle: „Konečne to tu je, musím si to zariadiť sám, lebo moja matka to nezvládla.” Čo je teda významnejšie? Upevnenie vlastnej pozície alebo vytvorenie príležitosti pre dieťa? Pamätám si na situáciu z môjho života, keď sa ako blesk z jasného neba objavil spontánny hnev môjho pubertálneho syna. Zosilnené to bolo tým, že sme išli v aute, kde mi vykričal, že mu strašne lezie na nervy moja dokonalosť a neomylnosť. Ostala som ako obarená, nechápala som to. Vôbec som si neuvedomovala, že niečo také robím a že jemu je to až tak veľmi nepríjemné. Táto spätná väzba ma však emocionálne zasiahla a s „prezentáciou neomylnej matky” som postupne prestala. Vo výsledku to malo dobrý dopad na náš vzťah.

Fenomén týraných rodičov

Aby si mohlo dieťa vydobyť svoju autonómiu a nezostalo uviaznuté v sieti utkanej zo starostlivosti jeho bezchybných rodičoch, niekedy nemá inú možnosť než odmietnuť ich násilne. Tlačí ho k tomu nemožnosť prekonať zásadné životné skúšky, nutné pre normálny vývin človeka. Tento tlak občas vedie až k hrozivým kultúrnym javom, kedy sú rodičia týraní vlastnými deťmi.

Boris Cyrulnik, francúzsky psychiater a etnológ vo svojej knihe Láska nad propastí o tom píše toto: „Je to desať rokov dozadu, čo sme s ohromením objavili dospelé osoby vydané napospas vyhrážkam a násiliu zo strany svojich vlastných detí. Fenomén týraných rodičov začal vychádzať na svetlo sveta, keď linky zriadené na pomoc týraným osobám v USA zaznamenali celých dvadsaťpäť percent hovorov s touto problematikou. Veľmi vysoké čísla boli zistené aj vo Francúzsku a v Quebecu. Obete však často odmietali podať trestné oznámenie na vlastné deti. Prvý sa s týmto javom zaoberali Japonci a vysvetľovali ho intenzívnymi sociokultúrnymi zmenami, ktoré viedli k preceňovaniu pozície dieťaťa v rodine. Rovnaký vývoj nastal aj v Číne, kde politika jedného dieťaťa spôsobila, že z anjelských detí sa z jednej generácie na druhú začali stávať frustrovaní a trpiaci domáci tyrani. Deti začali byť obsedantné bez akéhokoľvek životného plánu.”Ďalej som sa dozvedela, že rodičia detí tyranov bývajú obyčajne starší a majú vysoký sociálny status. Nachádza sa medzi nimi veľký počet právnikov (až tridsať percent), lekárov a dokonca psychológov. Všetci týraní rodičia mali solídne vysokoškolské vzdelanie a mali úmysel vychovávať svoje deti demokraticky.

Myslím si, že pre dieťa musí byť veľmi ťažké to, že nenachádza „objektívny” dôvod, prečo sa na svojich rodičov hnevať, pričom ale jeho hnev stále stúpa. Musí to v ňom vyvolávať obrovský vnútorný konflikt. Počula som v terapii povedať dospelého muža, že je svojim rodičom veľmi vďačný a pritom sa mu dobre nedarí. Má niečo po tridsiatke a je na antidepresívach. Spýtala som sa ho, za čo je vďačný a on odpovedal, že nevie, ale že od malička do neho vštepovali, že im má byť vďačný, tak je. Aj takéto dôsledky to môže mať. Tento konkrétny muž síce rodičov netýra, zato však trápi seba…

My rodičia dostávame narodením dieťaťa celkom tvárnu hmotu a je len na nás, aké tvary bude nakoniec mať. Až v dospelosti našich detí (niekde sa uvádza, že až vnukov) sa ukáže, akí sme boli modelári.

 

Maja Kubišová

Leave a Reply