Čo je vlastne základom vzťahu? Je to prijatie? Alebo porozumenie? Či obe naraz? Občas vidím ľudí žiť tak, akoby nevedeli, ba dokonca ani netušili, že obe tieto zložky môžu vo vzťahoch prísť len tak, bez požiadania, bez nátlaku, jednoducho preto, lebo to ten druhý chce. Chce dať, chce porozumieť, chce počuť.
Ako sa to tým ľuďom vlastne stalo? Prvá sa ponúka tá najbežnejšia možnosť, že sa narodili do rodiny, do prostredia, kde nezažívali, že by niečo prišlo len tak znenazdajky. Také dieťa sa potom naučí, že niečo dosiahne, len ak si to pre seba utrhne, vydobyje si to. Alebo to získa, len ak sa bude veľmi snažiť, čo je vo výsledku podobné a možno ešte aj náročnejšie. A tak mu ani netrkne, že by mohla existovať aj nejaká iná možnosť.
Taký život je potom večným bojom. Stále obhajovanie bojových pozícií, zákopová vojna. Môže sa následne stať zo žoldniera civilista? Pokojný občan? Naučí sa žiť v mieri? Bude pre neho mier dosť zaujímavý? Nebude sa nudiť? Bude pre neho dobrou alternatívou? A čo s tým arzenálom zbraní, čo si za tie roky navláčil do svojej pivnice? Často používanou zbraňou býva napríklad moralizovanie. To je však len taká rúčka, za ktorú je to možné chytiť, ako vravieva môj priateľ. Áno, použiť morálku je obzvlášť účinné. Veď pre každého je v nejakej miere ohrozujúce vylúčenie z jeho sociálnej skupiny. Tá má vždy svoje pravidlá a ich porušenie môže spôsobiť exkomunikáciu. Je ľahké človeka odsúdiť, ohodnotiť ho. Je to však aj veľmi nepresné a tým aj nebezpečné.
Nepríjemným dôsledkom je aj to, že takýto človek potom ani nemá možnosť zažívať povznášajúce pocity z toho, keď urobí len tak niečo pre iného. Nezistí, ako to vie zahriať pri srdci a pohladiť na duši. Vtedy niekomu dávame bez vnímania vlastnej ujmy. Sedí na to známe úslovie „Keď dáš, tak dostaneš“, a pritom v tom vôbec nie je prítomný obchodný aspekt. Dôsledkom správania motivovaného nedôverou je okrem vyvolávania pocitu viny aj provokovanie akéhosi revanšistického konania. Ak ty kopeš do mňa, zobúdza sa vo mne chuť kopanec vrátiť. Pričom pohladenie spôsobuje efekt opačný.
Nepriateľský postoj voči svetu vyčerpáva jeho nositeľa a zraňuje tých, čo sú s ním konfrontovaní. Dokonca sa nejako dotkne aj tých, čo sú s ním len v povrchnejšej plytkej interakcii. Stále to akosi presakuje, je to cítiť. V konečnom dôsledku to prináša obmedzenosť až nemožnosť priblíženia. Život potom prebieha v podmienkovom svete. Stane sa ak, nestane sa ak! Musíš, musíš, musíš! To sú základné mustry, dookola sa opakujúca mantra.
Večné preukazovanie nedôvery plynúce z takého správania môžu ľudia okolo na čas aj tolerovať, znášať to. Dá sa to raz, desaťkrát, možno aj stokrát, ale určite príde moment, keď sa už človek hojne častovaný nedôverou naštve. Veď kto by už len chcel byť nonstop kopaný? Ani pri tej najväčšej láske to nejde donekonečna. Raz každý pohár pretečie. Nedôverčivec sa časom za svoje uvažovanie o iných aj sám pred sebou zahanbí, keď si uvedomí, ako veľmi a z čoho všetkého ich obviňoval. Podozrenia sa totiž častejšie ukážu ako plané.
Nedôvera však vie zo svojho hangáru vyštartovať až kozmickou rýchlosťou práve vtedy, keď nepredpokladane dorazí prijatie či nečakané pohladenie z druhej strany. Zrazu to tu je a nedôverčivý človek nevie, čo s tým. Hm, a čo teraz? Ako to poňať do svojho konceptu nedôvery? Kam s tým? „Veď na to nemám šuplíček,“ hučí mu v hlave. „Ježiš, páli ma to v rukách ako horúci zemiak. Musím to zahodiť čo najďalej od seba.“ Taká riadna facka druhému by v tej chvíli mohla pomôcť uľaviť si z toho stresu a napätia. Pre záchranu seba je každá možnosť dobrá a najlepšia je práve tá, ktorá je najrýchlejšie dostupná. A tak po nej siahne, ani nevie ako. V tej chvíli sa už nepríjemne cítia obaja. Následne sa začne tlačiť do úst slovíčko prepáč. Len čo s takým ospravedlnením, keď máme ešte prsty z facky otlačené na tvári. Chce to zas nejaký čas.
A čo teda pomôže? Mne vychádza (koniec koncov ako vždy), že vzťahom najviac pomáha pravdivosť vo vyjadreniach a zdieľanie vlastného prežívania. V prvom pláne to nemusí byť jednoduché napriek tomu, že v sebe túto motiváciu nachádzame aj odvahu máme, aj zmysel v tom vieme nájsť. Ak druhá strana nereaguje, alebo reaguje neadekvátne, môže to opakovane zabolieť a odrádzať od ďalších pokusov.
Vynárajú sa otázky, či je to vôbec možné zmeniť. Dokáže to zmeniť to dieťa, keď už je dospelým človekom? Alebo musí doraziť nejaký impulz zvonku? Myslím si, že potrebuje zažiť, že získať, respektíve dostať je možné aj podobrotky. A ak už to aj zažije, koľko takých zážitkov mu treba? Je možné zmeniť to v ňom aj bez toho, že by to tento človek chcel? Dá sa to len tým, že by to zažíval? Môže prísť zmena len ako dôsledok takých zážitkov? Alebo musí k tomu aktívne prispieť aj on sám? A všimne si to vôbec? Alebo si nutne musí najskôr uvedomiť, že niečo nie je v poriadku, že mu čosi chýba či prekáža?
V tejto súvislosti mi napadá moje niekdajšie zamyslenie sa o pádoch. Keď som sa učila jazdiť na paddleboarde, bola som veľmi strnulá v pohybe. Síce som nikdy nespadla, ale to len preto, že ma desila predstava, ako sa nad mojou hlavou zavrie voda. Zmenilo sa to až vtedy, keď som si možnosť pádu pripustila, dovolila som si v hlave spadnúť. Predtým som sa však rozhodla skočiť z móla a zistiť, čo sa v skutočnosti stane, ak sa hladina nado mnou zavrie a ja zostanem pod ňou. Síce som sa pred tým skokom skoro posrala, ale prežila som ho v zdraví, dokonca som zistila, že moja predstava len veľmi málo korešpondovala s realitou. Nedalo sa však spraviť nič iné, len ten zážitok pre seba získať.
Pomyselné kolečko zmeny sa uzavrie len vtedy, ak je uvedomenie a prijatie zakončené aj reálnym prežitkom na vlastnom „tele“. A často nielen jediným. Som presvedčená, že namiesto odstraňovania nežiaducich symptómov je možné vybudovať niečo celkom nové, čo následne ten starý systém vyradí z prevádzky. Žiada si to však čas a opakovanie.
Čo teda spraviť, aby sme boli (chceli) byť priateľmi? Ponúka sa jednoduchá odpoveď, ktorá síce znie trocha ako citát z motivačnej knižky, ale mne naozaj vychádza len to, že je nutné najskôr sa skamarátiť sám so sebou…
Maja Kubišová
