Druhý prvý pocit v živote

V júni vie byť veľmi príjemné počasie. Nie je ešte príliš teplo, ale vo vzduchu je už silno cítiť leto. Slnko hladí, ale bolestivo nepáli. Aj vtedy to bol jeden z tých príjemných júnových dní. Bolo to doobeda. Pokojnou ulicou sa pohybovali ľudia bez náhlenia, tváre bez napätia. Ona sa hrala na ulici spolu s deťmi zo susedstva. Len sa tak motali. Podchvíľou niekto niečo vymyslel a ostatní sa rozbehli za ním zistiť, či by tá nová zábavka nemohla priniesť nejaké dobrodružstvo. Bolo to v časoch, keď si ešte deti samé vymýšľali hry. Do pokojného života malej dediny sa však pomaly začala vkrádať zmena. Z dolného konca sa blížilo auto čiernej farby, takzvaná tisícdvestotrojka. Výnimočné bolo tým, že v ňom ľudia absolvovali svoju úplne poslednú cestu. Ako auto vchádzalo do dediny, zásadne menilo atmosféru v nej. Každý, kto ho zbadal, hneď spozornel. „Koho to vezú? Kde asi zastane? Pred ktorým domom?“ Také otázky sa dali vyčítať ľuďom z tvárí. Deti si auto veľmi nevšímali a v zápale hry vbehli komusi do dvora. Ona si ho ale všimla. Tušila, koho vezú. Napriek tomu utekala za deťmi, akoby chcela zlú predtuchu zahnať. Deti to tak robia. Myslia si, že keď zatvoria oči, to, čo nechcú vidieť, skutočne zmizne. Na pár sekúnd to naozaj fungovalo. Zakrátko sa ale opäť celkom nekompromisne začala plížiť realita a dianie okolo sa jej vnucovalo do pozornosti. Bolo tam hlučnejšie. Všimla si, ako sa zbiehajú rozrušené susedy. Ich tváre boli zmenené, iné ako dovtedy poznala. Obsahovali zmes strachu a vzrušenia. Zdalo sa jej, že niečo nedefinovateľné ju začína vytrhávať z detstva, bolo to ako nepríjemné prebúdzanie zo sna. Tetky sa naďalej prekrikovali jedna cez druhú, striedavo si chytali jednou rukou ústa a druhou zástery. Cez pracovný deň ich zvykli nosiť, aby sa neušpinili pri varení alebo pri práci v záhrade. Ženy boli úplne pohltené novou udalosťou. Akoby ich niečo spájalo a vzďaľovalo od povinností všedného dňa. Jedna z nich sa však náhle spamätala a vykríkla: „Jéééžíš Mááária, šak hen je tá jej malá!“ Ostatné tetky spozorneli a vzápätí tiež zdúpneli. Zľakli sa, ako keď sa klebetnica dozvie, že niečo, čo malo zostať utajené, sa prevalilo. V tom okamihu sa všetky tie ich oči zabodli do nej. Ostré pichliače pohľadov ju vyháňali preč z bezpečia nevšímanej. Čelila zvláštnemu pocitu podobnému hanbe a zároveň sa na ňu zvonku valil aj pocit viny tých žien. Bolo to ťaživé a tak sa rozhodla ísť domov. Čierne auto už stálo zaparkované pred ich domom. Hnusná realita sa jej opäť rehotala do ksichtu. „Dievča, dievča, čo si ty myslíš, že mi utečieš? To veru nie!“ vrieskala. A tak teda vošla dnu. Doma už všetci plakali. Najprv si ju nikto nevšímal, každý mal čo robiť so svojím žiaľom. Ona nežialila. Nevedela, ako sa to robí. Nebola smutná, len zaskočená. Videla, že sa deje niečo, čo všetkých rozplakáva, ale jej sa plakať nechcelo. Len bola zmätená. Prečo to tak nemá aj ona? Zľakla sa, či nie je nejaká divná. Vôbec nevedela, čo urobiť s tou zvláštnou situá- ciou, ktorú sem ako čierny sopeľ pritiahlo to čierne auto. Po chvíli si ju niekto z rodiny všimol a oznámil jej, že mamička zomrela. Hm, ale veď ona to už vie. Videla auto a aj tetky počula. Nedokázala to však povedať. Slová jej nešli z úst. Ach, keby sa len bol našiel niekto, kto by jej pomohol aspoň troška tomu porozumieť. Za päť rokov svojho života sa s ničím podobným nestretla. Vôbec netušila, že ľudia majú v sebe toľko emócií. Zrazu sa jej zdali akýsi iní, spomalení, nemotorní, takí ťažkopádni. Vyzerali, akoby plávali v mede a cez tú hrubú medovú vrstvu sa k nim nedalo priblížiť. Desilo ju, že oni všetci sú niekde inde, inde než ona. Vtedy zažila svoj prvý pocit samoty v živote, prvý raz si niečo také uvedomila. Ach, prečo sem len chodilo to auto?! Na druhý deň ráno ju zobudil brat a pomohol jej obliecť sa do nedeľných šiat. Bola prekvapená. Nikdy predtým sa o ňu takto nezaujímal. A prečo tie nedeľné šaty? „Veď nie je nedeľa,“ vravela si v duchu. Keď sa obliekla, brat ju chytil za ruku a viedol ju do prednej izby. Vtedy zaregistrovala svoj druhý prvý pocit v živote. Ten bol sviatočný, sviatočný pocit. Akoby sa dialo niečo veľmi výnimočné. Nedeľný pocit vo všedný deň. Cítila sa dôležitá. Bolo to príjemné. Zdalo sa jej, že im tá cesta do prednej izby trvala veľmi dlho. Vlastne trvá večne, zo spomienok jej nikdy nevymizla. V prednej izbe, v strede miestnosti stála truhla a v nej ležala mama. Vyzerala, akoby spala. Okolo nej boli sviečky a biele ľalie. Vtedy porozumela, prečo ju tam brat priviedol v tých šatách. Postupne prichádzali susedia a známi. Smutne pokyvovali hlavami a čosi si medzi sebou šepkali. Občas aj započula nejakú vetu. Napríklad: „Nuž, človek miéný a pan boh mený.“ Alebo: „Čo ščúl tí dzeci budú robit?“ Ona ale nechápala, čo to všetko znamená a bude znamenať. Príroda je múdra a určite vedela, čo robí, keď to zariadila tak, že deti žijú len pre prítomný okamih, že nedokážu predvídať dopad udalostí na budúcnosť. Je to tak preto, aby prežili.