Neviem čo chcem

„Ja skrátka neviem, čo chcem,“ vzdychla si žena, keď sa posadila oproti mne. Neskôr som  sa zase ja zamýšľala nad tým, ako je možné, že človek nedisponuje takouto „základnou informáciou“.

Zrejme je to dôsledok toho, že sa na seba dostatočne nesústredí a svoje potreby správne neidentifikuje. Vnútorný zrak býva zastretý a pozornosť  odvrátená smerom von vtedy, keď sa viac zaoberá tým, čo by mal a snaží sa robiť čo je správne, teda čo si myslí, že sa od neho očakáva. A otázky typu „Čo by som chcel ? Čo by som potreboval?“ si akosi vôbec nekladie.

Ako sa žije bez smerovania?

Výsledkom býva niekto, komu sa  dobre nedarí, niekto, kto potom viní aj sám seba,  že nie je dosť aktívny, že je lenivý, že stagnuje, že sa nedokáže prinútiť… Pravdepodobne sa tak prejavuje aj navonok, ale ako môže byť vitálny, keď je „strašne hladný“, keď nemá uspokojené potreby? Správanie je teda logickým dôsledkom aktuálneho stavu. Celé sa to ešte viac zhoršuje práve tým, že obyčajne očakáva od svojich vzťahov, že budú jeho hlad zasycovať, že mu budú nejako pomáhať.

Sklamanie na obzore

V živote mu tak pribúda nové sklamanie a zneistenie, či ho ľudia vôbec majú radi, keď mu nepomáhajú. Prečo mu nedajú, keď vidia, že má nedostatok? Pozornosti, uznania, ocenenia… Práve tohto býva človek, ktorý nevie, čo chce, nadmerne chtivý . Často mu však chýba i dôležitá informácia, ktorá mení celý pohľad na vec: že to, čo nemá, nie je možné získať od iných ľudí, že nie je šanca, aby nám niekto dal, čo potrebujeme, keď sami netušíme, čo by to vlastne malo byť.

Cestička z bludiska

Niekde tu sa začínajú nepríjemné stavy bezmocnosti. Je v tom ale človek skutočne bezmocný? Ak nevie, čo chce, zvyčajne vie aspoň to, čo nechce. A práve tadiaľto by mohla viesť cesta z bludiska. Použitím vylučovacej metódy, teda postupným odstraňovaním nechceného je možné priestor okolo seba sprehľadňovať. Metóda pokusu a omylu tiež nie je na zahodenie, aj keď býva časovo náročnejšia. Ešte lepším pomocníkom než tá najlepšia metóda je však naše prežívanie. To nám dáva veľmi presnú odpoveď na to, či ideme k sebe alebo proti sebe, či sa napĺňame alebo vyčerpávame.

Nastav radar!

Vnútorný hlas či intuíciu (dá sa to nazvať všelijako) však treba najskôr zachytiť .To chce od nás už spomínané sústredenie sa na seba. Ak ale aj informácia zvnútra dorazí, ešte stále nemáme vyhrané. Aby sme dokázali túto správu brať vážne a dovolili si jej dôverovať, musíme veriť, že naše prežívanie „vie, čo robí“, že sa naň môžeme spoľahnúť. To sa dá dosiahnuť len skúšaním a riskovaním! Každý úspešný pokus nás o kúsok posilní a vlastne aj ten neúspešný, lebo niet nad učenie sa zážitkom. Ako  môj kolega vraví : „Ak už raz uvidíš, už nemôžeš nevidieť!“