V poslednej dobe sa okolo mňa pohybuje akosi veľa zamilovaných ľudí. Vynárajú sa zo všetkých svetových strán, tí romantickí pomätenci. Tiež sa mi to zopárkrát prihodilo (podľa výskumov sa to človeku udeje priemerne trikrát za život) a s tvárou v dlaniach si vravím: „Panebože, pravdepodobne sa ľudia okolo mňa vtedy cítili podobne.”
Stretnutia s nimi mi tiež pripomínajú časy z minulosti, keď som sa ocitala v spoločnosti ľudí pod vplyvom alkoholu. (Dnes sa im už vyhýbam.) Vždy som na nich hľadela s odstupom a vnútorne som filtrovala obsahy, ktoré sa mi dostávali do uší. Opakovane som si predstavovala. čo by asi vyšlo z úst toho človeka, keby bol triezvy. Bývalo to zaťažujúce.
Kat lásky
Zatemnenie mysle a súdnosti tým sýtoružovým oparom je u zamilovaných evidentné. V hlave mi víria otázky: „Je toto vôbec možne?! Naozaj to nevidí? Alebo to len nechce vidieť?” Následne sa sama seba pýtam, prečo ma to vlastne vyrušuje? Vari im závidím, alebo? O čo mi ide? V tejto súvislosti som si spomenula na text z knihy amerického psychoterapeuta Ivrina Yaloma, ktorú som pred rokmi čítala. Yalom v nej píše:
„Nerád pracujem so zamilovanými klientmi. Možno im závidím, pretože i ja túžim po tom omamnom pocite. Možno je to preto, že láska a psychoterapia sa navzájom vylučujú. Dobrý terapeut bojuje proti temnote a hľadá záblesk svetla, zatiaľ čo romantická láska je plná tajomstiev a akékoľvek prílišné skúmanie ju likviduje. Neznášam pocit, že som katom lásky.”
Zrejme takto „yalomovsky” sa v tom cítim aj ja. A možno ma už nahlodáva aj profesionálna deformácia, lebo takmer každý pár v párovom poradenstve si skôr či neskôr smutne zaspomína na to, ako im to na začiatku strašne dobre fungovalo. „Jasné,“ pomyslím si, „sladká nevedomosť spôsobená kokteilom hormónov lásky, ktorý úspešne odstráni mozog z cesty a zbaví ho svojprávnosti.“ To, čo je na začiatku super, je však niekedy na hony vzdialené budúcej možnej vzťahovej perspektíve.
Chémia
Talianska biochemička Donatella Marazzitiová sa vo výskume chémie lásky zamerala na neurotransmitery, ktoré prenášajú nervové vzruchy. Telo v zamilovanosti produkuje riadne dávky adrenalínu a s nimi prichádza aj strata akejkoľvek súdnosti. Do hry vstupuje aj fenyletylamín, ktorý vraj pôsobí podobne ako pervitín. Hormóny sa však časom vyparia a s nimi, bohužiaľ, aj vášeň (alebo jej časť). Tí, ktorí sa rozhodnú kompletne zmeniť svoj život v tomto „rozpoložení”, sa potom môžu prebudiť do značne odlišnej reality. No ale hovorte im niečo v čase, keď sú „mimo”. Je to úplne zbytočné!
Výskumy tiež uvádzajú, že životnosť zamilovanosti je časovo obmedzená a trvá približne dva až tri roky. Potom ju môže (aj nemusí) vystriedať niečo oveľa menej iracionálne, a síce láska. Tak či onak, zdá sa, že príroda si to vymyslela tak, že cestička aj k tomu najserióznejšiemu vzťahu povedie cez infantilný úsek zamilovanosti.
Tri možnosti
Americký evolučný psychológ David Buss tvrdí, že Homo sapiens nie je monogamný ani polygamný, ale ani promiskuitný. Všetky tieto možnosti má však v repertoári, má ich k dispozícii. Podľa názoru tohoto profesora si v skutočnosti vyberá to, čo je v danej situácii z hľadiska reprodukcie najúčelnejšie. Preto sa aj v harmonickom vzťahu môže stať, že vyššie spomínaný fenyletylamín zaútočí na jedného z partnerov. Postupnosť je vždy taká, že každej zrade predchádza najskôr zamilovaným príbeh. To už ale začíname skloňovať slovo nevera.
Zaujímavú vec som sa nedávno o nevere dočítala v knižke od Esther Perel. Podľa nej je nevera jediným zo smrteľných hriechov, ktorý má v Biblii až dve prikázania. Jedno sa týka vlastného konania a druhé už len pomyslenia na cudzoložstvo. Ukazuje sa, že je to už odjakživa potvora odolná! Vždy tu bola, je a pravdepodobne aj zotrvá, dokedy budú existovať ľudské vzťahy. Muži sa k nej vraj uchyľujú z nudy a zo strachu z intimity, ženy kvôli osamelosti a naopak preto, že majú intimity nedostatok. Samotná nevera je nakoniec zlodejkou intimity. Nie je možné ju ospravedlniť, ale za určitých okolností je možné ju pochopiť. Ak sa to podarí, dá sa pohnúť vo vzťahu ďalej.
Alarm či umieračik?
Nevera môže byť len alarmom upozorňujúcim na vzťahové problémy, ktoré si žiadajú našu pozornosť, ale rovnako môže byť aj posledným výdychom vzťahu. Len málo udalostí v živote predčí ohrozenie, ktoré spôsobí nevera, a to sú smrť a vážna choroba. My ju často zjednodušujeme „iba” na sex a klamstvo, ona však môže byť aj príležitosťou na hlbšie prehodnotenie vzťahu, lebo to, že k nej došlo, s ním obyčajne úzko súvisí.
Nechcela som týmto článkom povedať, že zamilovanosť je blbosť a že nevera je bežná vec, ale že je fajn počítať s tým, že existujú určité vzťahové „zákonitosti”, ktoré ak poznáme a berieme ich do úvahy, pomôžu nám lepšie sa rozhodovať. Mám za to, že dobrý vzťah nevzniká len osudovým stretnutím, ale že k jeho vytvoreniu sú dôležité aj určité osobnostné predpoklady (nazvime to zrelosťou) a hlavne úsilie v zmysle otvorenosti a poctivosti k sebe a druhému. Lebo láska je ideálna, ale vzťah je reálny.
Maja Kubišová
www.vztahovaporadna.sk
