Čo je to rodinná terapia a kto sa jej zúčastňuje?

Veľmi zjednodušene sa dá povedať, že je to terapia rodinných vzťahov klienta. Spoločne sa na terapii pokúšame nahliadnuť do toho, aké mechanizmy sú v rodinnom systéme zabehnuté, aké majú dosahy a ako ich vyladiť. Niekto kedysi napísal, že rodina je mikrokozmos, a ak sa nám podarí zmeniť rodinu, môžeme zmeniť celý svet. Myslím si, že na tom konštatovaní je veľa pravdy, preto vidím v rodinnej terapii veľký význam.

O párovej terapii už ľudia vedia, aj ju viac vyhľadávajú. Ako je to s rodinnou?

Stále platí, že párovú terapiu vyhľadávajú ľudia viac ako rodinnú, čo je poznatok z mojej praxe, ale platí aj to, že počet ľudí, ktorí prichádzajú na rodinnú terapiu, stúpa. Mám možnosť pozorovať, že terapia ako taká je už dnes hlavne u mladšej generácie pomerne etablovanou možnosťou na riešenie vzťahových problémov. Prvé zmienky o rodinnej terapii sa objavujú až v období po druhej svetovej vojne, takže je to v podstate pomerne „mladá disciplína“.

Čím sa líši rodinná terapia od párovej?

Na rodinnej terapii je trochu iná dynamika, obyčajne býva viacčlenná a máva aj odlišné ciele. Rodinný svet je podobný ľadovcu v tom, že väčšina ľudí si je vedomá len zhruba desatiny skutočného diania, spravidla toho, čo počujú a vidia. Tak ako hlavná časť ľadovca leží pod hladinou, aj pochopenie väčšiny rodinných pocitov a potrieb sa nachádza pod povrchom každodenných rodinných udalostí. Práve o to na rodinnej terapii ide.

Ako sa diskutuje o problémoch vo väčšej skupine? Na párovej máme dve strany, ktoré majú problém jedna s druhou. Pri viacerých ľuďoch je to komplikovanejšie. Môže byť napätie medzi rodičmi a deťmi či deťmi navzájom?

Vo väčšej skupine je to možno o čosi náročnejšie, aj keď ja to až tak nevnímam, lebo mám skúsenosti z facilitovania encounterových skupín, čo sú stretnutia ľudí, ktorí  prostredníctvom vzájomných interakcií „tu a teraz“ pracujú na svojom osobnostnom raste. Tieto skúsenosti je možné využiť aj pri práci s rodinou. Je veľkou výhodou vedieť, ako funguje skupinová dynamika, poznať tieto deje a vedieť ich zužitkovať. Dôležité je, aby sa každý zúčastnený člen cítil na rodinnej terapii zachytený, nikto by nemal zostať so svojím problémom sám a neporozumený.

Čo sú najčastejšie problémy ľudí, ktorí prichádzajú na rodinnú terapiu?

Závisí od toho, kto z rodiny to celé iniciuje. Časté sú návštevy rodičov, ktorí sa chcú poradiť, ako si nastaviť vzťah s dospievajúcimi deťmi, prípadne ako zvládnuť ich odchod z domu. Taktiež prichádzajú, keď sa objavujú konflikty súvisiace s príchodom nových členov do pôvodnej rodiny, napríklad nového partnera rodiča po rozvode či nových partnerov dospelých detí. Dôvodom návštev poradne bývajú aj problémy s akceptovaním detí nových partnerov. Komplikovať rodinné vzťahy vedia aj rôzne koalície v rámci rodiny, a to matky so synom či dcéry s otcom, alebo alkoholizmus, či iné závislosti. Dospelé deti často pozývajú svojich rodičov na rodinnú terapiu v snahe usporiadať si s nimi už existujúce vzťahy inak. Chcú si zachovať blízky vzťah a súčasne chcú mať vytvorené jasné hranice, aby už neboli také závislé od mienky rodiny.

Prečo si niektoré rodiny nevedia samy nastaviť vzťahy tak, aby v nich bola pohoda?  

Často je to preto, lebo nie sú navyknutí spolu otvorene komunikovať. V snahe vyhnúť sa konfliktom nehovoria o tom, čo ich skutočne trápi či hnevá, a pohybujú sa radšej v „bezpečnejšej“ povrchovej rovine. Tam však nebýva zdroj ich problému, ale iba jeho dôsledky. Preto sa im riešenia nedaria napriek tomu, že komunikujú. Ak sa do takejto rodiny narodí dieťa, tak tento spôsob fungovania jednoducho príjme, nasaje ho. V  rodine sa potom kopia nedoriešené, neuzavreté témy a ľudia začnú okolo seba akosi opatrne našľapovať. Nezaťažený človek zvonku, napríklad terapeut, tieto obavy nemá, a tak môže byť nápomocný, ak má aj skúsenosti a vie, ako s tým celým naložiť.

Asi častou témou je rozvod a ako zasiahne deti. Sú rodičia ochotní pracovať na tom, aby si ho deti odniesli čo najmenej?

Jasné, väčšina rodičov si uvedomuje, že rozvod je náročný nielen pre partnerov, ale aj pre ich deti, a tak sa často prichádzajú poradiť, ako postupovať, aby trpeli čo najmenej. Deti si totiž myslia, že všetko, čo sa okolo nich deje, sa deje pre ne, nedokážu to vidieť inak a aj preto sú pri rozvode rodičov veľmi zraniteľné. Mnohým rodičom sa to darí a získané informácie a lepšie pochopenie porozvodovej situácie využijú v prospech svojich deti. Iní napriek novým poznatkom a enormnej snahe nenachádzajú dostatočnú osobnostnú kapacitu na zvládnutie tejto náročnej úlohy a deti nakoniec aj tak zaťažia. Niekedy skrátka nedokážeme svoj tieň prekročiť.

Nie je to aj preto, že jeden alebo obaja partneri sú príliš zranení na to, aby sa k deťom zachovali správne?

Isteže áno, rodičia majú čo robiť sami so sebou, aby ustáli náročnú životnú udalosť, ako je rozvod. Ich rodičovský potenciál, kapacita byť k dispozícii deťom sú značne obmedzené. Každý z nás musí najskôr zachrániť seba, až potom môže pomôcť inému, aj keď je to vlastné dieťa.

Môže rodina, kde sú naštrbené vzťahy medzi rodičmi, fungovať tak, aby to deti nepociťovali?

Ja si myslím, že nie. Deti totiž napätie medzi partnermi veľmi citlivo vnímajú, aj keď sa to rodičia snažia pred nimi skrývať. Často mi vravia, že veď sa pred deťmi nehádajú. To je však málo platné, lebo bez zdravého partnerstva nie je možné ani dobre fungujúce rodičovstvo. Ak procesy medzi partnermi neprebiehajú, ako majú, naruší sa rovnováha rodinného systému, lebo práve partnerstvo je jeho základom.

Je podľa vás správne informovať deti, ak už sú v primeranom veku, o tom, že je medzi rodičmi rozkol?

Ani nie, lebo dieťa s takou informáciou nevie nijako naložiť. Deti chcú, aby ich rodičia boli spolu, a nechcú sa rozhodovať medzi matkou a otcom ani nemajú potenciál to vyhodnotiť. Je to pre ne obťažujúce, trápia sa tým. Napätie medzi partnermi je ich zodpovednosť a mali by sa pokúšať s ním niečo robiť, inak musia rátať s tým, že ich deti zasiahne.

A čo dospelé deti a rodičia? Často sa hovorí o tom, ako náš život a partnerské vzťahy ovplyvňuje to, aké sme mali vzťahy s rodičmi. Prichádzajú aj takéto rodiny?

Áno, dospelé deti sú pomerne častými iniciátormi rodinnej terapie. Niekedy si napríklad aj v dôsledku svojej vlastnej individuálnej či párovej terapie uvedomia, že sú výrazne ovplyvnené výchovou a chcú si následne vzťahy s rodičmi riešiť na rodinnej terapii. Taktiež sa pokúšajú iniciovať návštevu rodičov samotných, aby si vyriešili svoje vlastné osobné problémy a boli tak pre deti menšou záťažou. Vo všeobecnosti platí, že deti chcú mať spokojných rodičov. Často je pre ne neľahké žiť si spokojne svoj život s vedomím, že rodič sa trápi.

Kto konkrétne zvykne v týchto prípadoch rodinnú terapiu iniciovať?  

Iniciátorom obyčajne býva ten člen rodiny, ktorý je problémom aktuálne najviac zaťažený, a zároveň to býva aj taký ten aktívny typ človeka, často najstarší súrodenec. Stáva sa, že deti „prerastú“ svojich rodičov a potom nastáva problém, lebo pôvodný rámec, že rodič je ten, kto „všetko vie“, už neplatí a deti nevedia, ako to usporiadať inak, aby to rodičia zároveň nevnímali ako odmietanie.

Podľa vašej skúsenosti sú rodičia z tej staršej generácie, ktorá mala skôr tendencie problémy ututlávať, ochotní otvorene hovoriť pred vlastnými deťmi o problémoch? Príde tam napríklad aj k výčitkám od dospelých detí?

Ako kedy, ale ak už rodičia prídu, ak sa na taký krok odhodlajú, rozhodnú sa preň, tak to už potom pomaly ide. Je dôležité, aby boli pochopení, nie hodnotení. V terapii musia byť citlivo zachytávané obidve strany, lebo vždy platí, že rodičia mali dobrý úmysel, chceli dobre, ale nie vždy ten dobrý úmysel stačil. Je dôležité mať to na zreteli. Deťom pripomínam, že majú právo hnevať sa na rodičov, ale len dočasu, potom je už nutné prevziať zodpovednosť za svoj život a „hrať s takými kartami, aké majú v rukách“. Ak teda deti vyčítajú, tak ich takto usmerňujem.

Stane sa pri párovej alebo aj individuálnej terapii, že sa príde na to, že podstata problému spočíva v rodine? Navrhujete vtedy klientom aj rodinnú terapiu?

V každej terapii sa skôr či neskôr ukáže, že existujúce individuálne či párové problémy sú viac či menej ovplyvnené výchovou, detstvom, teda primárnou rodinou. Ja klientom nezvyknem navrhovať, čo by mali robiť, ale stáva sa, že sami prichádzajú aj s takýmto návrhom či požiadavkou. Ja to rada podporím.

Majú dnešné rodiny viac problémov ako v predchádzajúcich generáciách?

Na to nedokážem fundovane odpovedať, myslím si však, že vzťahové problémy v rodinách vždy boli aj budú. Je však pravdepodobné, a chcem tomu veriť, že dnes ich už ľudia dokážu efektívnejšie riešiť aj preto, lebo majú k dispozícii oveľa väčšie množstvo informácií o fungovaní ľudskej psychiky a vzťahov. Taktiež závislosť medzi jednotlivými členmi rodiny je menšia, ako to bolo v minulých generáciách, napríklad v tradičnej rodine, čo so sebou prináša viac slobody a možností.

Prečo nás rodina na jednej strane povznáša, čerpáme z nej to najlepšie, a na druhej strane nás vie aj zdeptať?

Pretože sme v nej emocionálne angažovaní. V mnohom je to náš významný zdroj akejsi životnej istoty a zároveň aj zdroj rôznych obmedzení. Rodičia nám poskytli základné bezpečie a podporu, ale taktiež boli sprostredkovateľmi pravidiel sveta a nositeľmi morálky. V rodičovstve sa takmer vždy stane, že to nedokážeme úplne optimálne namixovať, lebo nikto z nás rodičov nie je dokonalý a ideálny výsledok nie je možný, a tak potom dieťa aj pri najlepšej vôli nejako obmedzíme, odtiahneme ho od neho samého. Zaťažíme ho takzvanými podmienkami ocenenia a ono potom robí to, čo chceme my, a odloží naplňovanie svojich vlastných potrieb.

To je zaujímavé. Väčšinou sa hovorí, že rodičia sú tí, ktorí sa vzdávajú svojich vlastných potrieb v prospech dieťaťa. Sú tie podmienky ocenenia niečo, čo by si potom dospelé deti chceli vydiskutovať s rodičmi na rodinnej terapii?

Podmienky ocenenia sú termínom z PCA teórie a vravia o tom, že ak dieťaťu pri výchove nedokážeme dať pozitívne prijatie bez podmienok, ale ho prijímame za určitých podmienok, tak dieťa tieto podmienky úplne akceptuje, lebo chce prežiť. Bez pozitívneho prijatia to totiž nie je možné. A tak dieťa potom nerobí to, čo chce a čo potrebuje, ale to, za čo dostane ocenenie. Ani jedna strana nevie, že sa to deje. Ak urobíme skratku k vašej otázke, tak áno, obyčajne si práve toto chcú deti s rodičmi vydiskutovať.

Čo je ideálnym výsledkom rodinnej terapie?

Ak sa podarí pomôcť členom rodiny porozumieť si navzájom, je to super výsledok. Aj keď sa odstráni napätie a konfliktnosť sa eliminuje, vytvorí sa priestor na ďalšie rozhovory a následne na lepšiu vzájomnú spoluprácu. Taktiež sa ľudia môžu naučiť otvorenejšie a úprimnejšie spolu komunikovať. Vznikne tak dobrý základ na to, aby mohli ďalej pokračovať už sami a priebežne si vzťahy riešiť bez intervencie zvonku.