Pocit viny je sviňa!

Nedávno som strávila víkend na terénnej terapii  s ľuďmi, ktorí majú nejakú skúsenosť  so závislosťou. Buď boli oni sami užívateľmi návykových látok, alebo majú užívateľa či gemblera v rodine. Toto stretnutie ma opätovne primälo k úvahám o problematike závislostí.

Lekárska veda považuje závislosť za ochorenie mozgu a prostredie ju podľa medicínskej teórie ovplyvňuje až sekundárne.  Je to názor, ktorý sa považuje za všeobecne platný a akceptujú ho všetky významné inštitúcie už viac ako dvesto rokov. V súlade s ním prebieha  liečba závislých osôb aj u nás.

Ak sa niekto rozhodne aktívne bojovať so závislosťou, obyčajne skončí  na odvykacej liečbe, ktorá je okrem medikamentóznej i psychoterapeutická a spravidla režimová. Pomocou behaviorálnej terapie si človek, ktorý má v sebe neporiadok a chaos spôsobený alebo prehĺbený práve počas pitia, hrania či fetovania upratuje svoje vnútro. Získava tak pomocné oporné body, na ktorých by mohol začať budovať abstinenciu. V liečebni sa od neho vyžaduje dodržiavanie stanovených pravidiel a podriadenie sa prísnemu režimu. Najskôr je to pre neho povinné a ak liečbu aj prijme, začne tieto pomôcky používať dobrovoľne.

Vidím v tom zmysel a myslím si, že to naozaj pomáha. Presvedčená som však aj o tom, že najmä v procese doliečovania to nestačí. Týmto spôsobom sa môže dostať z aktívneho užívania, ale keďže nepozná zdroj svojho „ochorenia“, príčiny vzniku závislosti, stále je odkázaný na barličky, ktoré mu boli ponúknuté a naučil sa ich používať. Pre niektorých závislých je to spojené s permanentným úsilím a nikdy nekončiacou námahou prekonávať chute.

Ak liečba zafunguje a človek sa prestane kontaktovať s drogou, začne eliminovať možné riziká a vyhýbať sa prostrediu a ľuďom, s ktorými pil či fetoval. Nevyhne sa ale prostrediu, ľuďom a vzťahom, ktoré mal ešte predtým, než do závislosti spadol. Obyčajne sa vráti tam, odkiaľ kedysi utiekol za drogou: Do svojej rodiny. Ak teda berieme do úvahy, že i prostredie významne ovplyvňuje  to, či sa človek udrží v abstinencii, nebolo by zmysluplné zaangažovať do procesu i rodinu a širšie spoločenské prostredie závislého?

Abstinujúci sa z odvykačky opäť vracia na miesto činu a, bohužiaľ, často s obrovským pocitom viny. Keď definitívne vytriezvie, začne si vyčítať, ako sa správal, keď v tom lietal. Vidí sa ako niekto, kto ubližoval ľudom, ktorí ho „mali radi“. Od jedného narkomana som počula, že začal brať, lebo mu bolo tak dobre, že už nevedel, čo od roztopaše robiť. Fúúú, veľmi mi zostalo smutno, keď to povedal. Nezastávam názor, že mu nepatrí zodpovednosť, to určite nie, ale som si istá, že v tom nebol len sám. Nesúhlasím s tým, že začal preto, že mal všetko, ale práve naopak, myslím si, že začal preto, že mal veľmi málo. Málo prijatia, súnáležitosti, málo zmyslu!

Som presvedčená, že ak je človek naplnený a má uspokojené všetky svoje potreby, nemá dôvod správať sa sebadeštruktívne, lebo sebadeštrukcia nie je človeku vlastná a musí mať na ňu dôvod. Spokojný človek si nezačne ubližovať, brať drogy alebo sa inak ničiť. Musí to byť veľmi veľký deficit, aby sa v snahe o jeho zaplnenie obrátil proti sebe. To, čo ja vidím ako zmysluplné, je pomôcť takémuto človeku definovať vlastné deficity, pomôcť mu nájsť dieru, kadiaľ z neho uniká a tiež mu pomôcť zbaviť sa pocitu viny. Vina nikdy nikomu nepomohla, je to veľká záťaž a znemožňuje napredovanie.

Maja Kubišová