Pravda neexistuje!

Pravda neexistuje!

Tento výrok zo mňa vypadol na jednej skupinovej diskusii o vzťahoch. Bolo to celkom spontánne vyjadrenie, až som sa nad tým sama pozastavila, keď som počula, čo zo mňa vypadlo. Aj po dlhšej úvahe však sama so sebou stále súhlasím. Nespochybňujem pravdy typu, že cez deň je svetlo a v noci tma, aj keď na Islande som zažila svetlo aj v noci. 🙂 Dodávam však, že v medziľudských vzťahoch v skutočnosti vždy existujú dva odlišné pohľady, nie iba jeden univerzálny. Každý z pohľadov je totiž ovplyvnený históriou konkrétneho zraku. Je zafarbený výchovou, zážitkami, skúsenosťou. Nie je preto ani reálne možné, aby boli náhľady dvoch ľudí na konkrétnu vec úplne identické. Snáď len v časoch akútnej zamilovanosti sa to tak môže javiť.

Ak svoje videnie začneme nazývať pravdou, ocitneme sa až príliš blízko hranice konfliktu. O čo sa teda vlastne usilujeme, keď chceme obhájiť svoju pravdu? Obávame sa snáď toho, že by sme v skutočnosti mohli zle vidieť my sami? Veď odkiaľ môže pochádzať toľká horlivosť, ak nie zo strachu? Som presvedčená, že veľkosť, zrelosť človeka spočíva v ochote a odvahe svoj pohľad prehodnotiť, dovoliť si spochybniť ho. Dať si námahu a skonfrontovať ho s tým, kto sa díva zopodiaľ. Veta „Ja to vidím takto, tak to je pravda prezrádza skôr neistotu hovoriaceho. Alebo nám ten druhý nestojí za to, aby sme podišli na jeho miesto a pozreli sa, aký obraz sa práve ponúka jemu? Aké sú dôvody zabarikádovať sa vo svojej pozícii?

Isteže, je mimoriadne dôležité a zároveň upokojujúce veriť svojmu videniu, brať ho vážne a riadiť sa ním. Taktiež je odvážne spoliehať sa naň a podľa neho si vytyčovať vlastnú cestu. Prečo sa však nemrknúť, kadiaľ kráča sused a aké sú jeho výhľady? Prečo nezistiť, čo a ako vidí on zo svoje perspektívy? Myslím si, že to zbližuje a tiež to obohacuje.

Mnohí z nás si však napriek všetkému pokoj nedajú a pokúšajú sa tú „pravdu hľadať. Inokedy sa zas až nutkavo usilujú zistiť, čo je správne. A čo ak ani to, čo nazývame „správnym“, vlastne neexistuje? Veď kto z nás má právo vyjadrovať sa k tomu, čo je pre iného človeka správne? A ako to môžeme vedieť? Môžeme sa len domnievať a aj to len na základe vlastného videnia sveta.

Naskytol sa mi pohľad na ženu, ktorá sa hnala za správnosťou svojho žitia, a jej syn zatiaľ prepadol drogám.Taká bola pohltená hľadaním, až jej už na nič iné nezostal čas ani energia a synovi veľmi chýbala. Dokonca aj teraz, keď si už začína uvedomovať, že to, čo bolo akože „správne, také vlastne nebolo (vzhľadom na dôsledky), stále sa pokúša zisťovať, ako by mohla nájsť to správnejšie. Zatiaľ sa bohužiaľ nepoučila. Bol to smutný pohľad.

Niekedy sa mi zdá, že svet je plný slepých hľadačov pravdy, ktorí pre klapky na očiach narážajú jeden do druhého a potom jajkajú, lebo tie nárazy bývajú bolestivé. Navyše takéto hľadanie zdržuje a odťahuje od vnímania seba samého. To, čo zvykneme nazývať pravdou vo vzťahoch, je obyčajne to, čím práve disponujeme my sami, čo máme aktuálne prístupné uvedomeniu. Hľadači právd sa bohužiaľ často pohybujú úplne inde. Majú ambície objavovať stále nové a nové náleziská. Zvyknú hľadať pravdu v knižkách, počúvajú iných, pýtajú si rady, nasledujú úspešných a čo ja viem, aké iné externé zdroje ešte naháňajú.

Vídavam to aj u párov, ktoré pre samé hľadanie pravdy vyplytvajú všetok svoj spoločný čas, až sa unavia. Akoby sa vyčerpali vzťahom. Namiesto nachádzania porozumenia sa (často netušiac) túlajú po úplne neschodných cestičkách za pravdou a navzájom sa míňajú. V skutočnosti zúfalo túžia po spojení, namiesto toho však bojujú a súťažia. Vyzerajú ako dvaja stratení v bludisku, ktorí sa nakoniec nikdy nestretnú. Fu, kto by už len toto chcel zažívať?

Vyhlásiť svoje fungovanie za správne pred sebou a svetom nám prináša rýchle uspokojenie, podobne ako cukor. Lebo z toho potom vyplýva, že ja som vlastne v poriadku a zmeniť by sa mal ten druhý. On by mal niečo uvidieť, niečo si uvedomiť, čosi prehodnotiť a nakoniec zmeniť svoj doterajší postoj. Hm, mohol by to urobiť a niekedy sa to aj stane, ale cesta k vzájomnému porozumeniu to podľa mňa nie je.

Občas sa aj ja pristihnem (naposledy som zostala zo seba dosť prekvapená) pri tom, ako horlivo vysvetľujem oprávnenosť svojho postoja a potichu si vravím zhruba niečo takéto: „Ty sa uvedom a radšej sa nad sebou zamysli, čo nevidíš, že to moje je správnejšie, že to moje je zrelšie? Keď to zbadám, zahanbím sa a vtedy prichádza aj moment, ktorý odštartuje iné uvažovanie. Už si vnútorne poviem skôr niečo takéto: „On to má teraz takto, prečo vlastne chceš (potrebuješ), aby to mal inak? A to už nastupuje rozmýšľanie o sebe a opúšťanie snahy vysvetľovať. Začínam skúmať zdroj vlastného nepokoja. Nastáva kontakt so sebou, ktorý môže následne priniesť porozumenie sebe. Tým sa aj uvoľní kapacita uvidieť iného v tom, v čom práve je. Takto nejako sa to deje u mňa.

V závere mi to pripadá  aj tak oveľa komfortnejšie ako pocit, že mám pravdu. Je v tom oveľa viac pokoja. Pravda síce dokáže pohladiť ego, ale nasýti len na chvíľu. Preto nehľadajme pravdu, ale porozumenie! Možno to znie ako patetická idealistická predstava, ale prečo sa o to nepokúšať? No nie? Čo môžeme stratiť? Ako píše George Bernard Shaw: „Keď si niečo predstavujeme, stáva sa to možným.

Maja Kubišová