Štyridsať minút

Posted in Blog
Štyridsať minút

Som veľkou fanúšičkou humanistickej psychológie a stotožňujem sa s názorom, že ľudia sú vo svojej podstate dobré tvory a že ak aj niekto robí čosi, čo sa zvonku javí ako zlé, je to dôsledkom deficitu, ktorý práve má. Že je smutný, zúfalý, šialene si neverí, cíti sa niekým či niečim ohrozený, alebo už stratil nádej. Dokonca aj psychopat, ktorý prebýva na vrchole “pyramídy zla” môže mať napríklad “len” zmenšenú  či nejako porušenú amygdalu (časť mozgu, ktorá ovplyvňuje chovanie v strachu) a i jeho konaniu je možné porozumieť, aj keď s veľkou námahou.

V každom prípade o tom, ako vidíme svet sa rozhodujeme len my sami. Sme tvorcami vlastnej optiky.Vždy je možné sa na veci  pozrieť z dvoch rôznych pohľadov. Sprava či zľava, zhora či zdola, s dôverou či nedôverou, so strachom či s radosťou, konfrontačne či s porozumením, s hodnotením či bez neho.

V minulom roku som sa čosi nové naučila, presnejšie povedané, viac som porozumela. Veľakrát som počula vetu: ,,Maja, ty sa môžeš rozhodnúť ako to budeš mať”.(dôraz je na slovo rozhodnúť)  Vždy som vedela, že je to pravda, ibaže len vedieť nestačí! Aj ja veľa vecí viem, ale to je vždy iba polovica cesty. Chýba ešte čosi, čo je možné si prestaviť ako proces  prechodu z hlavy do “tela” z vedomosti do zážitku, ako keby imaginárna prepážka medzi pravou a ľavou mozgovou hemisférou zmizla a vznikli tak spojené nádoby.  

Vlani  som prežila štyridsať minút neopísateľného stresu, ktorý bol dôsledkom totálnej, dovtedy nepoznanej bezmocnosti. Bola som svedkom tragédie, ktorej obeťou sa bohužiaľ stal môj veľmi blízky priateľ. Za ten čas sa vo mne všetko premiešalo. Akoby bolo moje vnútro hodené do veľkého mixéra a následne do obrovskej centrifúgy, ktorá oddeľuje dôležité od nedôležitého a na stenách tej pomyselnej nádoby sa zachytí len podstatné. Katastrofa má svoj spôsob ako nás dohnať bližšie k jadru vecí.Všetko, čo som mala v sebe rokmi nahromadené a porozdeľované v akýchsi kolónkach či šuflíčkoch sa povysýpalo. Nič nezostalo na pôvodnom mieste. Bol to zvláštny stav, ktorý okrem iného priniesol aj nové zistenie, že tých istých štyridsať minút na tom istom mieste, v tom istom čase môže jedného človeka o život pripraviť a inému ho môže nenávratne zmeniť. Všetko má svoj význam a zaleží len na nás, aký bude.

Tento zážitok ma primäl k rozmýšľaniu o veciach, ktoré sa mi predtým zdali byť viac samozrejme. K úvahám o prijatí, hodnotení, rovnováhe. Oni všetky tri spolu súvisia. Ak chceme byť prijímajúcimi  ľudmi, musíme sa vzdávať hodnotenia. Pre mňa je pomôckou práve rovnováha. V čom a medzi čím? Medzi strachom a radosťou. Všetci ich máme v sebe v nejakom pomere. Keď sa niekto viac bojí, javí sa nám ako menej príjemný a ak u neho práve prevláda radosť, obyčajne ho vnímame pozitívnejšie. Neviem prečo, ale teda zrejme len z naučených strachov, máme my ľudia tendencie iných hodnotiac radiť do kategórii. Asi to robíme aj kvôli zjednodušeniu života. Ak totiž máme niekoho  v rubrike “zlý”, máme sa na pozore, ak mu dáme nálepku “dobrý”, môžeme si dovoliť byt viac v pohode. Je to však extrémne nepresné a aj také málo ľudské, lebo spomínané skóre sa stále mení a oveľa významnejší, ako jeho výsledok je dôvod, prečo je to aktuálne u konkrétneho človeka tak. To ľudskejšie si pýta viac úsilia a sústredenia na iného. Z môjho pohľadu to nie je len námaha venovaná  druhému človeku, lebo tým zároveň zhodnocujeme aj seba a máme dôvod myslieť si, že sme dobrí ľudia, že sme ľudskí. Iste, môžete namietať, že to nejde len tak, že k tomu je potrebná značná osobnostná kapacita, lebo akýkoľvek nedostatok nás vždy odťahuje k sebe, k uspokojeniu vlastnej potreby. Súhlasím, ale aj to je “len”otázkou miery. Niekomu sa darí viac, inému menej, ale pokúšať sa o to môže každý.

Niekedy si vzťahy predstavujem ako dvoch na hojdačke, na takej tej, kde každý sedí na opačnom konci tej istej tyče. Prevažujú sa na tú stranu, ktorá je práve viac zaťažená a sú momenty rovnováhy, rovnocennosti a to vo chvíli, keď sa míňajú práve v strede. Tiež to nie je statické ani trvalé, je to dynamické. Samozrejme, že veľa závisí aj od toho, ako si tí dvaja pohyb organizujú a či sa vôbec hýbu, lebo práve pohyb je cestou k rovnováhe.

Aj v osobnom živote sa pohneme ďalej len vtedy, ak sa prijmeme takí, akí v skutočnosti práve sme. Vídam ľudí ako sa v snahe na sebe pracovať ženú za ideálom stelesneným v autorite, ktorá “hovorí”, že takto je to správne a často ani netušia, že sa im to deje. Tiež som si tým prešla, tak to teraz zreteľnejšie vidím. Málo platné, že je to “správne”, keď vlastnému motívu (prečo) nerozumieme. Potom pracujeme na inom poli, zatiaľ čo to naše zostáva ležať úhorom. Aj keď sa učíme veľa nového a zvonku sa zdá, že osobnostne rastieme, stále ostávame vnútorne krehkí. Mám za to, že sebadôveru posilňujeme vtedy, ak si riskneme vyskúšať ísť len a len  so sebou v súlade, nech by bol iného názoru trebárs aj celý zbytok sveta. Nikto totiž zvonku nedokáže posúdiť  významnosť konkrétneho rozhodnutia pre daného človeka.

Páči sa mi rôznorodosť v uvažovaní, je to obohacujúce a mám chuť to podporovať…

Maja Kubišová

Leave a Reply