Umenie milovať

Po rokoch som znova chytila do rúk Frommovu knihu  s týmto názvom, ktorá je ešte z roku 1956. Jej vek však vôbec nie je závadou, lebo v ľudských vzťahoch sa počas evolúcie zmenilo len pramálo, ako vraví môj kamarát Karči a ja s ním rada súhlasím. Tentokrát som nečítala svoju starú knižku, lebo tie bývajú vždy poškrtané tam, kde sa mi to v tej chvíli zdá dôležité zvýrazniť. Mala som požičanú kamoškinu, ktorá bola takmer nepoškvrnená a nezaťažená mojou minulosťou.

A čo teda pánko píše? Píše o milovaní ako o umení, zručnosti, zrelosti.

Úzkosť

Na začiatku autor o láske teoretizuje, aj keď to nie je teória v pravom zmysle slova, ale skôr historicky pozorovaná skutočnosť. Píše, že jedinou istotou človeka je minulosť a smrť. Nič, nič iné! Bez lásky by nám teda tu a teraz hrozila permanentná neistota a z nej vyplývajúca úzkosť. Úzkosť z odlúčenosti. Vlastne nie, opačne to je, odlúčenosť je zdrojom tej úzkosti. Okrem toho to celé zvyšuje  pocity viny. Môžeme začať trebárs už od Adama a Evy. Tí si boli tiež cudzí, kým sa nenaučili milovať jeden druhého. (Dôkazom je, že Adam Evu obvinil, namiesto toho, aby sa jej zastal.)

Odlúčenosť

A tak kým nevieme milovať, bojujeme s tou hrozbou , ako sa len dá. Jednou z ciest sú všetky druhy orgiastických stavov, keď sa vonkajší svet stráca a s ním aj pocit odlúčenosti. Aj sexuálny zážitok má tento efekt. Po ňom na nejaký čas odlúčenosťou netrpíme,  pocit úzkosti však pomaly opäť narastá. Do istej miery je to prirodzené a bežné, avšak pre ľudí, ktorí s odlúčenosťou nebojujú inak, sa sex  stáva potrebou podobne nutkavou, ako sa to deje pri alkoholizme či inej závislosti. Stáva  sa zúfalým pokusom o útek z úzkosti, no nakoniec vyústi do ešte väčšej odlúčenosti. Zdá sa teda, že tudy cesta nevede, aj keď by ste možno mali chuť polemizovať. To predpokladám, lebo v dnešných časoch je v našej kultúre tento „mýtus“ veľmi silno zakorenený.

Stádová konformita

Ďalším spôsobom prekonávania odlúčenosti je príslušnosť ku skupine. Ak sme takí ako ostatní, patríme k nim, a tak nám nehrozí samota. V skutočnosti sme ale oveľa viac konformní, ako sa od nás vyžaduje. Je to preto, lebo väčšina z nás si potrebu prispôsobiť sa uvedomuje len málo. Žijeme v ilúzii, že sa riadime vlastnými nápadmi, a to, že sú zhodné s väčšinovými ideami, vyhodnocujeme ako náhodu. Lebo zhoda nás usvedčuje, že žijeme správne – a naopak. Človiečik sa začne pripútavať k stádu približne vo veku troch až štyroch rokov a už s ním nikdy nestratí kontakt. Alkoholizmus, drogy a neovládateľná túžba po sexe sú príznakom istého zlyhávania stádovej konformity. Prílišnú konformitu zaznamenávame aj v partnerských vzťahoch. Často sa ani nenazdáme a zistíme, že sme až akosi príliš spútaní.

Vina a nenásytnosť

Človeku je vlastne veľmi ťažko, keď nemiluje. Mohlo by sa zdať, že to je výhoda, veď nie je zraniteľný. Je to však nevýhoda. Veľmi ho totiž trápi pocit viny. Je zrejmé, že nedáva, že len berie, je nenásytný. A pri tom, kto ho miluje, sa cíti strašne zle, lebo ten mu to svojou láskou stále pripomína. Je to o nervy, pretože nemilujúci mu nedokáže city opätovať. Je to neznesiteľné. Dokonca až tak, že ho musí vyštvať, vyduriť ho preč. Veď nakoniec každý, aj ten najviac milujúci človek, má svoju hranicu bolesti, za ktorú už nedokáže ísť.

Subjekt a objekt

Ako sa ale môže nemilujúci zmeniť na milujúceho? A môže sa? Je takáto zmena vôbec možná? Hm, asi treba nájsť vhodný objekt lásky, nie? Tak by znela prvoplánová odpoveď. Je to však čisto subjektívne a objekt s tým v podstate nemá nič spoločné. Milovať totiž neznamená cítiť lásku k jednému konkrétnemu človeku, ale vedieť mať rád ľudí. Je to postoj, orientácia povahy. Ak to nevieme, žiadny, ani ten najúžasnejší objekt lásky nám v tom nepomôže. Fromm píše, že takáto „láska“ je potom len symbiotickým spojením alebo rozšíreným egoizmom.

Rozhodnutie, rozhodnutie

Dôvodom neschopnosti milovať je nejaký zádrheľ v detstve. Veď koniec koncov ako všetky naše prúsery aj tento má svoj korienok tam. Nemilované, používané dieťa vlastne nemalo šancu sa to naučiť. Je však aj veľa iných vecí, ktoré nás rodičia nenaučia z jednoduchého dôvodu, a síce preto, že to sami nevedia. Tak  ako sa môžeme naučiť v dospelosti napríklad korčuľovať, môžeme sa naučiť aj milovať. Fromm vraví, že sa „stačí“ pre to rozhodnúť. Ja s ním súhlasím, ale myslím si, že nestačí spraviť iba toto ojedinelé rozhodnutie. Je skrátka nutné začať sa rozhodovať. Rozhodovať o čomkoľvek, respektíve o všetkom. Dôležitou podmienkou je tiež prekonávanie vlastného narcizmu smerom k objektivite. Aby sme mohli zazrieť svet reálne bez skreslenia, ktoré spôsobujú naše sny, obavy a túžby.

Tréning a sústredenosť

Podľa pána Fromma je možné túto schopnosť aj trénovať. Ako každý tréning i tento si vyžaduje disciplínu. Avšak nie nariadenú, ale takú, ktorá je prejavom našej vlastnej vôle. Taktiež sústredenosť je dôležitou ingredienciou v procese. V tomto ponímaní sústredenosť znamená byť v prítomnosti tu a teraz a byť sám so sebou alebo byť so sebou sám. Sústredenosť na bytie tu a teraz však musia trénovať aj ľudia, ktorí sa už milujú, aby si vedeli byť blízki bez toho, aby od seba unikali bežnými spôsobmi.

More či oceán?

Môže láska zobúdzať lásku? Sugestívna otázka, viem. Ja by som hneď tak na prvú odpovedala, že hej. Že to možné je. Ďalej sa mi však z uvažovania vynára, že ktovie aký dlhý čas je na to potrebný. Ako dlho to môže trvať? Za ňou naskakuje ďalšia, že či je to možné ozaj u každého človeka. Či niektorí nie sme až príliš dolámaní. Či niekedy nie je miera strachu až taká vysoká, že ani more lásky ten strach nepojme. Že možno existujú až také strachy v živote, koré sa ani v oceáne lásky nerozpustia. Ktovie aké sú odpovede na tieto otázky. To už, bohužiaľ, pán Fromm nepíše…

 

Maja Kubišová