„Život sa začína na okraji zóny pohodlia.“

Tento známy citát od Neala Donalda Walscha je určite pravdivý a zrejme každému známy. Ale žiť podľa neho, to je už iná vec. Sama si ho často pripomínam a sú situácie, kedy je pre mňa praktická realizácia náročná.

Myslím si, že je extrémne vidieť život ako ustavičný boj a trápenie, v ktorom, ak chcem niečo dosiahnuť, musím si najskôr svoje odtrpieť a zaslúžiť si. Tento extrém určite neplatí, ale zároveň si myslím, že na to, aby bol človek spokojný a žil naplnený a zmysluplný život, je námaha („trápenie“) nutná! Že žitím v pravom zmysle slova je neustále posúvanie pomyselnej vnútornej latky. V mojej predstave to nie je len posúvanie smerom hore, do výšky, k výkonu, ale dopredu, do diaľky, smerom k osobnej slobode. Čo to znamená? Ak by som to mala veľmi, veľmi zjednodušiť, tak by som povedala, že ide o znižovanie miery strachu v nás.

Moja vlastná verzia citátu z úvodu znie takto: Choď robiť to, čoho sa bojíš! Podľa mňa  to má zmysel a  je to aj cesta, ako sa strachov zbavovať, eliminovať ich. Nezostávať iba vystrašene stáť v kúte, ale nazbierať odvahu a ísť sa za ten roh kuknúť, čo tam vlastne je. Či je to niečo, čo nás fakt môže zničiť, alebo je to len tieň bubáka na stene. Netreba k tomu nič viac, iba rozhodnutie! Ak v tom uvidíme zmysel a zisk pre seba, potom už nie je také ťažké urobiť ho.

Prečo je ale častejšie vidieť opak? Prečo ľudia pred strachom zastanú a všemožne sa snažia ho schovať? Prečo je pre nich také ohrozujúce svoje strachy ukazovať? Napríklad preto, že existuje predsudok, že kto sa bojí, je slabý, nejaký horši, nepodarený jedinec. Opak Jamesa Bonda či Xeny. Žijeme v spoločnosti, kde sa ľudia radi hrajú na hrdinov a od mužov sa to doslova očakáva. Do ženskej predstavy muža sa strach často ani vôbec nezmestí.

Strach je ale základnou ľudskou emóciou a v podstate sa bez neho žiť nedá. Práve jeho miera však výrazne ovplyvňuje kvalitu života. Ak je veľmi vysoká, človeka značne obmedzuje v rozlete a často ho uzatvára do vnútornej samoty, preto nie je jedno, koľko ho v sebe máme. Jeho úroveň sa dá znižovať buď takto, že sa s ním pustíme za pasy, ale aj tak, že mu viac porozumieme, že pri každej činnosti, pre ktorú sa práve rozhodujeme, skúmame svoje motívy, že prichádzame na to, čo nás kedy riadi. Vo výsledku totiž vôbec nie je jedno, či bol motívom k činnosti strach, alebo radosť.

Aby sme sa ale dostali až sem, ku skúmaniu motívov, potrebujeme mať na to v sebe priestor, niečo ako vnútorný pokoj. Pokiaľ však máme problém akceptovať svoje prežívanie v celej jeho šírke, teda aj s emóciami, ktoré sú väčšinovou spoločnosťou a často aj nami hodnotené ako negatívne, vyčerpáme sa práve ich kamuflovaním. Stojí veľa psychickej energie takto sa znásilňovať a snažiť sa navonok ukazovať opačnú emóciu než aká je vnútri. Energeticky náročné sú tiež pokusy dohovoriť sebe, ukecať sa, že sa vlastne vôbec nebojíme, aj keď sa vo vnútri trasieme ako ratlík. Ak máme problém takto sa prijať, je úplne prirodzené a logické, že urobíme čokoľvek, len aby to svet neuvidel.

Hm, a čo si s tým teda počať? Nie som zástancom dávania „dobrých rád“, lebo ak vôbec fungujú, tak iba na veľmi krátky čas. Chcela by som prispievať k tomu, aby ľudia „uvideli“, lebo iba vtedy je šanca na úspech, ak nájdeme zmysel pre seba! Motív musí byť dostatočne silný a musí smerovať k napĺňaniu niektorej zo základných potrieb, inak to stačiť nebude.